Román Pediatrička s AntiHrdinkou

 

Pri mojej poslednej návšteve knižnice som si povedala, že vystúpim z komfortnej zóny a siahnem aj po takých knihách, po ktorých bežne nesiaham v priebehu roka. A tak som medzi inými siahla aj po titule Pediatrička od brazílskej autorky Andréa del Fuego, kde sa s týmto románom zaradila do finálovej päťky Ceny Jabuti, v jednej z najvýznamnejších brazílskych literárnych cien.

Je to útla kniha s niečo cez sto strán, takže ju čitateľ prečíta za pár hodín, ak aj nie za hodinu. Nehľadiac na ovácie okolo nej som si ju teda požičala. A po necelej hodine čítania som si povedala, že je to strašne depresívne čítanie, z ktorého som pocítila nepríjemné mravčenie, ako keby som sa prechádzala lesom, zatiaľ čo by sa mi pod kožu zarezávala pomaly padajúca hmla.

Keďže tu autorka vytvorila Antihrdinku, čo iné som aj mohla čakať, všakže? Od začiatku som k nej začala pociťovať odpor a znechutenie. Rozprávačka Cecília je pediatrička, ktorá na všetkých okolo seba pozerá zvrchu a nie je schopná lásky. Je cynická, sarkastická, krutá, priam psychopatická. Neznáša deti a napriek tomu vykonáva profesiu, akú vykonáva. Rozvádza sa so svojím depresívnym manželom, ktorý ani nie je schopný povedať jej o rozchode osobne a pošle za ňou svojho brata. Podvádza ho so ženatým mužom, dokonca s ním trtká, zatiaľ čo vo vedľajšej miestnosti jeho žena rodí... a potom jej bez akýchkoľvek extatických emócií zašije natrhnutú vagínu...

Prečo si si to nedala vziať? Vybavím ti to, ešte to pôjde. Ani nápad, dona Cecília. Ani ja to nemám rada, nepracujem s pôrodníčkou, ktorá to robí, ale matka spokojne odíde, nevidí koniec, ten má na starosti personál, vložíme plod do červeného vreca s nápisom „anatomické časti", keď má menej ako pol kila, je z neho odpad zo zdravotníckeho zariadenia. (s. 59) 

Autorka napísala tento román v štýle voľného prúdu myšlienok (prúd autorského vedomia), takže sa mi to čítalo miestami ťažšie - preferujem odseky, aj označenia priamej reči, premyslene vystavaný dej, ktorý je posúvaný jasne stanovenými charaktermi postáv a pod.. Tu som sa zmietala medzi postavami, ku ktorým som si nevytvorila žiadny vzťah, okrem Cecílie, ku ktorej, ako som sa už zmienila, pociťovala akurát tak hnus a averziu.

Sú tu otvorené témy materstva a jeho odmietania, humanizácia pôrodu, lekárska etika, pretrvávajúce rozdiely v brazílskej spoločnosti, kde byť lekárom je považované za privilégium a tzv. lepší status. Vďaka tomuto postaveniu si takpovediac môžu dovoliť všetko (hmm, je mi to nejaké povedomé, možno by si Brazília mohla podať ruky so Slovenskom). 

Keďže sa čitateľ ocitá prostredníctvom ja-rozprávania v hlave antihrdinky, môžu sa v ňom hromadiť pocity frustrácie, depresie, znechutenia, hnevu. Cecília je egoistická, krutá, bezcitná, amorálna, dvojtvárna. Po cca 80 stranách som s ňou nechcela stráviť už ani minútu. 

Som rada, že som vystúpila zo svojej komfortnej čitateľskej zóny? V tomto prípade ani nie. Snáď s ďalšou knihou vykročím do pomyselnej svetlejšej uličky. Môžem s istotou zmieniť, že na túto knihu sa budem snažiť rýchlo zabudnúť.

🌟 1/5