Sofia vždy chodí v čiernom od talianskeho spisovateľa a filmára Paoloa Cognettiho je netradičným príbehom už len štýlom, akým je napísaný a skoncipovaný. Dalo by sa o ňom povedať, že je to sociálne ladený román, pozliepaný poviedkami, v ktorých figuruje ako hlavná postava Sofia, problémové dievča s netradičnými manierami, zvykmi, so svojskou povahou a melancholickou dušou.
V rámci desiatich kratších či o niečo dlhších poviedok sa čitateľ zoznamuje so Sofiiným detstvom, s jej problematickým dospievaním a hereckým štúdiom. Rozprávačom príbehu je vždy niekto iný. Raz je to ona, inokedy jej otec, priateľ, spolubývajúce, teta... O to netradičnejšie a zaujímavejšie pôsobí celá knižka.
Čo je v skutočnosti krása? Hlúpa geometrická záležitosť, iba šťastné spojenie zo vzorkovej kolekcie dostupných tvarov úst, nosov a uší. No ak sa naučíš spoznávať nejakú tvár a videl si ju, keď spí, keď je prechladnutá, keď je zničená zlým dňom, ak si si zvykol na tú tvár, tak si prekonal obmedzenia krásy.
Sofia nemá ľahké detstvo, pretože jej matka trpí na psychickú chorobu a jej otec podvádza matku. Pred svetom a problémami uniká svojským spôsobom. Jedného dňa sa rozhodne ukončiť svoj život a skončí na psychiatrii. Ujme sa jej teta Marta. Odkedy opustí nešťastný domov, začne sa jej celkom dariť. Začne navštevovať kurzy herectva, pretože jej snom je stať sa herečkou a to jediné ju naozaj baví. Po svete chodí odetá od hlavy po päty v čiernom. Svoje okolie fascinuje, no jej nálada je premenlivá a veľakrát pochmúrna.
Môžeš od druhého žiadať spoločnosť. Ale nemôže s tebou splynúť, odovzdať ti svoj život a vytvoriť celok z vašich dvoch svetov. Ak to vyžaduješ od lásky, nakoniec ťa všetci sklamú. Láska má svoje limity, za ktoré sa nedá ísť. Aj napriek všetkej láske na svete som tu, vnútri sám.
Osobné dojmy
Sofia vždy chodí v čiernom je krásnym, príjemným čítaním. Tak nejako som to vycítila už z nádhernej obálky a moje prvé dojmy sa len potvrdili po prvých kapitolách. Vôbec som sa nenudila a keď som knižku odložila, bolo mi to až ľúto. No pri jej čítaní som si uvedomila, že musím byť v absolútnom pokoji a nesmiem byť vyrušovaná, pretože každá veta dáva zmysel a je v príbehu, myslím si, dôležitá. V konečnom dôsledku vytvára jeden nádherný, epický celok.
Knižka je vskutku krátka, takže jej čítanie nezaberie veľa času. Je to taká milá jednohubka na (nielen) letné dni. Pri jej konci som si uvedomila, čo ma na nej najviac fascinovalo - štýl, akým je napísaná. Doposiaľ som takúto knižku ešte nečítala - poviedky, ktoré možno čítať aj samostatne dávajú dohromady širší význam. Odrazu si čitateľ uvedomí, že všetko dokopy zapadlo ako puzzle. Na konci si poskladá akúsi pomyselnú mozaiku z vyrozprávaných fragmentov Sofiinho života.
A samozrejme, najviac ma bavila Sofia ako taká malá, čierna postava. A bavilo ma na nej doslova všetko. Od štýlu obliekania až po svojské zvyky, ktoré ju robili jedinečnou - spôsob, akým sa vyjadrovala; zvláštny zvyk nejesť v niekoho prítomnosti; vášeň pre kúpanie sa vo veľkej vani; istá forma tragickosti usídlená v jej duši; melancholickosť; vnútorná samota...
🌟🌟🌟🌟🌟 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára