Pre každého človeka na svete existuje niečo zvláštne, čoho nemôže dosiahnuť než práve v istom špecifickom veku. Plápolá to ako malý, krehký plamienok. Tí šťastnejší ten plameň starostlivo chránia, nechávajú ho rásť a potom ho nad sebou môžu v žití držať ako pochodeň. Akonáhle ale raz zhasne, už sa nikdy nevráti.
Uvažoval som, prečo musíme všetci byť takí osamelí. K čomu je podobná osamelosť dobrá.
Na svet sa rodí také množstvo ľudí, všetci vzájomne túžia jeden po druhom,
po tom, čo v sebe majú druhí - tak prečo musíme byť toľko sami?
Udržuje snáď našu planétu v chode opustenosť ľudská?
Čím reálnejšie, čím ťaživejšie na nás dolieha neodvratnosť smrti,
tým intenzívnejšie a vážnejšie o veciach rozmýšľame.
Hoci to vyznie hlúpo, ale ak si človek dokáže v tomto živote vymedziť hoci len jedinú vec,
čo ho zaujíma, to samotné je krásny úspech, nie?
Žijeme a postupne sa sami o sebe dozvedáme, akí vlastne sme.
A čím viac zo seba objavíme, tým viac zo samých seba aj strácame.
Talentovaní si v mnohých prípadoch zničia život a zomrú príliš skoro.
Tak platia za svoje schopnosti. Je to ako obchod, v ktorom sa platí životom.
A či je obchodným partnerom boh alebo diabol, to neviem.
Občas si pripadám ako správca múzea.
Prázdneho múzea, kam nikto nechodí a ktoré strážim len sám pre seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára