Svet sa trhá napoly
a ty stojíš uprostred prieniku.
Kto si, aby si súdil?
A tak len mlčíš... odrazu.
Odzadu vnímaš všetko z vôle
Tak rád by si sa vrátil.
Iba sa nadýchnuť. Na chvíľu zabudnúť.
Stratiť sa vo vlastnom obraze, zas a zas.
A uniknúť z tohto šialeného chaosu.
Čo sa to z nás stalo?
V jarku ostalo pohodené zlato.
Tá čerň mi oslepila krídla.
Najčistejšia forma zriedená so snehom.
Taká biela, a predsa stratená
spolu s ich krikom. S krikom -
všetkých, čo padli.
A už nikdy viac sa nezdvihli.
Svet sa trhá napoly
a ty stojíš na druhej polovici -
niet odtiaľ návratu.
Spätný lístok je iba vo forme úrazu.
Monokel, krv, hnis, čistá čerň -
akvarelové umenie stvorené zo smútku
oblečeného do kvetov a malinového rúžu.
Tak, kde si?
Ostal si uväznený v pazúroch, v tejto sieti.
Ale... kto som, aby som súdila?
Počuješ, ako útočia líšky?
Počuješ, ako trpko vonia vrana?
Pod kožou je skrytá vata.
Nie, nie, nie... Toto je už súčasť sveta.
Veľká čierna machuľa.
Pomaly miznúca biela.
Nikdy viac podaná ruka.
Zatiaľ, čo svet sa rúca.
Pod vodou je iba zima.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára