Dostalo sa mi do rúk toto krásne staručké vydanie Chalúpky strýčka Toma od od anglickej autorky Harriet Beecher-Stowovej, ktoré bolo určené na konci 60.rokov pre mládež. Kniha obsahuje veľmi veľa tragických udalostí a núti čitateľa zamýšľať sa nad stavom morálky v spoločnosti, akejkoľvek ľudskosti, či empatie voči druhej ľudskej bytosti. Aj napriek dramatickým udalostiam, násiliu a smrti by som ju odporučila prečítať každému už od 15+ vekovej hranice.
Čitateľ sa v príbehu zoznamuje s rôznymi postavami a navštívi mnoho rodín v Severnej Amerike, ktorí považujú za bežné vlastniť otroka a považovať ho za svoj majetok (rovnako ako vlastniť stoličky). Aj medzi nimi sa však nájdu ľudia so srdcom a dušou, ktorým sa dané pomery a obchodovanie s ľuďmi bridia a túžia po zmene.
Podarí sa im to?
Spomedzi všetkých postáv som si hlavne kvôli jej čistej duši obľúbila malé dievčatko Evu. Všetkým vôkol seba rozdávala lásku a potešenie, nikoho neodsudzovala, nad nikým sa nepovyšovala. A jej otecko bol rovnaký. Túžili pomôcť aspoň niekomu tým, že im poskytnú prácu, ubytovanie a slušne zaobchádzanie.
Úplne najstrašnejšie sa mi čítalo o osude jednej ženy cestujúcej loďou, ktorá zošalela po tom, čo ju a jej dieťa predali. Ako postava reprezentujúca absolútnu bezútešnosť, ktorej otroctvo vzalo dušu a akúkoľvek nádej, bola pre mňa Cassy, okolo ktorej sa aj vznášala dosť tajomná, temná aura. A ku koncu ma nesmierne dojal osud samotného strýčka Toma, muža s takým čistým srdcom, aké mala aj Evička. Bohužiaľ, obaja doplatili za svoju dobrotu...
Zase tá „vlasť". Vy máte svoju vlasť. Akú vlasť mám ja, akú vlasť má človek, ktorého zrodila matka-otrokyňa? Aké my máme zákony? Zákony vydávajú bez nás, my nemáme s nimi nič dočinenia a nikto sa nás nepýta, či sa nám páčia a či nie. Tie vaše zákony nás iba gniavia, utláčajú a sú proti nám. (s. 113)
Z knihy som sa dozvedela aj nové poznatky - zistila som, kto to boli kvadróni a abolicionisti, že Južná Amerika bola považovaná za tú horšiu časť Ameriky, v ktorej zomieralo strašnou smrťou najviac otrokov, alebo aj o tzv. Tajnej ceste, ktorá viedla do Kanady a tam mohli žiť černosi slobodne.
Je to nadčasové čítanie, avšak bolestivé, dojímavé, veľmi smutné. Obsahuje aj veselé a úsmevné momenty, ale vo všeobecnosti poukazuje na krutosť ľudskej podstaty založenej na hromadení majetku, honbe za mamonom aj za cenu ľudských životov, absolútnom nedostatku empatie a ľudskosti. Odsudzuje americký ľud, ktorý podporoval otrokárstvo. Myslím si, že dodnes sa vo svete veľa nezmenilo. A to je najsmutnejšie. Mnohé veci sa iba väčšmi skryli pod pokrievku a dostali iba iné pomenovanie.
Veď pre tých , čo sa vzdali, niet nijakej nádeje! Žijeme v špine a stávame sa podlými, až sa začíname hnusiť sami sebe! Túžime po smrti, ale neodvážime sa zmárniť! Niet nádeje! (s. 300)
⭐⭐⭐⭐⭐ 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára