Šla s knihou popri vode.
Vial súmrak do riadkov.
Jej šaty boli biele.
A seno voňalo.
Ďaleko odtekala
popri vrbinách voda.
Mäkuško prestrela sa
popod jej nohy lúka.
Povedzte, kde je teraz
stred sveta bezpečný,
kam kráča táto žena
a kto ju stretne v šťastí,
keď nepokojná voda
odteká neúprosne?
Darmo priviera viečka,
darmo priviera knihu.
Cez popukané pery
nadarmo hasí oheň
dúškami vlahých tôní
v súmraku augustovom.
Hľa, už sa stráca vo tme,
hľa, už sa krúti chodník
a už sa blíži k domom,
v ktorých umierať treba.
Iste to bola ona.
Viala z nej vrúcnosť leta.
A ja som zostal skrytý,
keď prešla popri mne.
♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára