Chcela by som byť ako ostatní, závidím im ich nenútenosť, smiech, historky,
som presvedčená o tom, že majú niečo, čo ja nemám,
dlho som hľadala v slovníku nejaké slovo, ktoré by
vyjadrilo tú ľahkosť, bezstarostnosť, naivitu a tak, slovo,
ktoré by som si veľkými písmenami nalepila do svojho zošitu
ako také zaklínadlo.
Občas mávam dojem, že vo mne vo vnútri niečo nefunguje,
nejaký prehodený drôt, vadná súčiastka, výrobná chyba, nie niečo
naviac, ako by niekto myslel, ale niečo, čo chýba.
Predčasne rozumovo vyspelé deti majú mimoriadne veľkú schopnosť
vnímať a chápať svet, ale na druhú stranu zas bývajú bezradné
v relatívne jednoduchých situáciách. Brala som to
ako veľký hendikep, ktorý nikdy neprekonám.
Ten, kto sa neustále uisťuje o tvojej dôvere, ťa zradí ako prvý.
Myslela som na všetky tie mŕtve pohľady na zemi, na milióny pohľadov
bez iskry, bez svetla, na tie zblúdilé pohľady, v ktorých
sa neodráža nič než zložitosť sveta, ktorý je plný zvukov a obrazov,
a napriek tomu taký úbohý.
Knihy majú kapitoly, aby sa zreteľne oddelili jednotlivé úseky,
aby sa ukázalo, ako ide čas alebo ako sa situácia vyvíja.
Ale v živote nie je nič, žiadny titulok, žiadna ceduľa, nič,
čo by oznamovalo "pozor nebezpečenstvo", "hrozba dezilúzie".
V živote je človek úplne sám.
Pravda je, že veci sú také, aké sú. Realita má vždy navrch.
Ilúzia sa vzďaľuje bez toho, aby si to človek uvedomil.
Realita má vždy posledné slovo.
Nemá sa dúfať, že sa svet zmení, pretože
svet je ďaleko silnejší než my.
Ako toto začalo? Ten rozdiel medzi reklamou a realitou?
Vzdialil sa život od reklamy alebo sa reklama odpútala od života?
Odkedy?
Čo je tu zle?
Zlo sa často skrýva v tichu, často je na prvý pohľad neviditeľné.
Zlo je čas na zacelenie rán, ten neskrátiteľný sled dní,
nemožnosť návratu.
Zlo je to, čo nám uniká, mlčí, neukazuje sa.
Zlo je to, čo nemá zdôvodnenie,
to, čo zostane navždy nepreniknuteľné.
♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára