Prozaický debut od českej autorky Anny Bolavej s (už na prvý pohľad temným) názvom Do tmy mi neschádza z mysle celý týždeň od jeho prečítania. Je to príbeh skutočne temný, depresívny, melancholický a myslím si, že je literárnym skvostom! Túto knižku by si mal prečítať každý literárny fajnšmeker.
Rozprávačkou príbehu je osamelá, (nielen) psychicky chorá žena, ktorá každý deň chodí na zber liečivých rastlín a nič iné ju v živote skutočne nezaujíma.
Živí sa (okrem predaja rastlín) prekladaním, ale postupom času zisťuje, že sa tejto činnosti nemieni ďalej venovať, pretože ju to zdržuje od zberu, jedinej zmysluplnej činnosti jej života.
Každá kapitola začína názvom nejakej byliny, ktorú aktuálne v danom mesiaci zbiera. Zber rastlín sa strieda s dňom, kedy chodí do výkupne predať preplnené vrecia vysušených kvetov, listov a pod..
Hlavná hrdinka Anna je kvôli prekladaniu nútená chodiť na výjazdy zo zapadnutého vidieka do Prahy. Už len samotné cestovanie preplneným vlakom jej spôsobuje neznesiteľné bolesti hlavy. Čitateľ v týchto častiach môže vidieť jej neschopnosť začleniť sa do života v meste, averziu voči mestskému spôsobu života a voči ľuďom vo všeobecnosti. Jediné, k čomu sa utieka, sú rastliny, ku ktorým sa skláňa aj v najväčšom teple v centre mesta...
Čitateľ sleduje Annin stereotypný spôsob života každý deň, a pritom akoby o nej stále nič nevedel. Anna na sebe nosí pomyselný pancier, cez ktorý nedá nikomu nakuknúť. Možno si teda len domyslieť, že zrejme trpí depresiou, na ktorú berie lieky, a samotou, ktorá z nej robí neurotickejšieho jedinca. Akoby fakt, že sa utieka k čoraz väčšiemu množstvu vriec, ktoré mieni doplna naplniť, viedol k rozširovaniu jej psychotickej mánie.
Ať člověk zažije cokoliv a pozná kohokoliv, je v tom sám. Sám si večer lehá do postele a sám dá ráno pokyn nohám, aby to ještě naposledy zkusily. A pak ten celý, nekonečný den... naplnit něčím minuty z dopoledne. Mě ani nemá kdo doprovodit. Povedlo se mi to, na čem jsem léta pracovala. Vypudila jsem ze svého života veškeré známé. Týdny už existuju bez lásky a citu, kupředu mě žene jen podivný mamon. Peníze v tom roli nehrajou, možná to bude spíše rodinné prokletí. Zatrne ve mně, když se usměju. A neusmát se je bolestivé ještě víc.
Doposiaľ som nečítala takýto príbeh. Anna Bolavá si získala moje melancholické srdce týmto nesmierne depresívnym a prírodne založeným počinom. Myslím si, že tí, ktorí majú prírodu v srdci rovnako alebo aspoň sčasti takým šialeným spôsobom ako hlavná hrdinka, by si mali toto dielo prečítať. Páčilo sa mi prepojenie šialenstva s prírodou a nevšedná vášeň pre rôzne byliny a ich zber.
Anna na mňa pôsobila ako taká psychotická, melancholická víla, ktorú nezaujíma spoločnosť, pretože jej v žiadnom smere nerozumie, a tak sa utieka do prírody, ktorá jej poskytne želané útočisko. Miestami mi jej bolo ľúto, pretože nemala pri sebe žiadnu spriaznenú dušu, ktorej by sa mohla vyrozprávať a ktorá by ju bezpodmienečne milovala.
Taktiež ma fascinovala pasáž, v ktorej prišla k úrazu, konkrétne k rezu na ruke. Anna dané zranenie zahmlievala a bližšie sa k nemu príliš nevyjadrovala, ani ho neliečila. Akoby aj to nechávala v rukách prírody a rana jej hnila, krvácala, bolela ju rovnako ako život... až vyschla dočierna.
Hromady lístí se lehce rozhrnují, abych mohla vstoupit, a za mnou se pak naposledy zavírají. Kolich prachu je třeba zvířit, aby zmizely i mé poslední stopy? Za jak dlouho přestane téct štáva z natě mého těla, kdyby ji někdo zmáčkl? Do konce července, nebo srpna? Jsem modrá. Už úplně celá. Kolem mého těla se obtáčejí větve z jiného světa a spolu pak světélkujeme.
Ako už v úvode napísala Anna: Sbíraní bylin ve velkém není pro slabší povahy, aj ja sa domnievam, že toto dielo väčšmi ocenia melancholické tipy a "literárni labužníci".
5/5 🌟🌟🌟🌟
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára