Asi nikdy sa neprestanem utvrdzovať v tom, že niet nad klasiku a staré knihy, ktoré boli napísané (najmä) na prelome 19. a 20. storočia a v 20. storočí. Nadčasové dielo Dom duchov od Allendeovej, jednej z významných reprezentantiek španielskoamerickej prózy, sa po prvýkrát objavilo v literárnom svete v roku 1982.
Moje srdce si získalo takmer okamžite. V tomto diele niet postavy, ku ktorej by som pociťovala odpor (skôr rozhorčenie nad správaním niektorých postáv) a mnohé z nich sa mi zapísali do srdca a stali sa mojimi obľúbenými hrdinami. Takto si predstavujem kvalitnú literatúru, ku ktorej sa budem rada vracať a čítať zas a zas aj po niekoľkých rokoch.
K mnohým pasážam, ktoré sú v knižke prekrásne lyricky a nostalgicky opísané, sa retrospektívne vraciam a vychutnávam si ich. Dom duchov funguje ako kúsok tej najlepšej čokolády, ku ktorej sa radi vraciate a keď ju už raz ochutnáte, nikdy na ňu nezabudnete. Počas čítania som taktiež prišla na to, že každá kapitola funguje rovnako dobre sama o sebe ako celé dielo, tzn., že ak by čitateľ začal čítať ôsmu kapitolu a preskočil by začiatok, vychutnal by si Allendeovej štýl a rozprávanie rovnako, ako keby čítal od začiatku celé dielo. Možno by mu chýbali niektoré súvislosti, ale keďže sa autorka v jednotlivých kapitolách zameriava na skoro vždy inú postavu z danej rodiny, nie je to až takou veľkou prekážkou (a v tomto je myslím si, autorka veľmi invenčná, alebo skôr samotné dielo ♥).
Dom duchov je ťažšie dielo. Vyskytuje sa v ňom veľa postáv, čitateľ sleduje rôzne životné osudy jednotlivých členov rodiny Truebovcov. Najväčšmi som si obľúbila zelenovlasú Rosu, ktorej je venovaná hneď prvá kapitola a neskôr jej sestru Claru, ktorá ovláda telepatiu i telekinézu a zhovára sa s dušami mŕtvych.
Dej románu je situovaný prevažne vo veľkom truebovskom dome. Rodinný statok vlastní prísny, dominantný a arogantný Esteban Trueba, ktorý kvôli nešťastnej láske k Rose zatvrdí svoje srdce a vnútorný hnev ho rozožerie zaživa. Magickú atmosféru dotvára jeho manželka Clara, ktorá je senzibilkou a po celý jej život ju ovládajú jasnovidecké schopnosti. Autorka v rámci mien svojich postáv využila symboliku a cez ich mená zašifrovala ich hlavné črty.
Zaujímavé tiež je, akým štýlom je román vyrozprávaný. Autorské rozprávanie je tu miestami doplnené o spomínanie Estebana Truebu, ktorého výpoveď je plná hnevu, smútku, nostalgie a melanchólie. Veľmi sa mi páčili tieto jeho vsuvky, ktoré dokonale zapadli do celého prerozprávania tohto prekrásneho príbehu. Z jednotlivých kapitol môže do seba čitateľ nasať nostalgický smútok za niečím, čo nemožno vrátiť späť, za niečím neuchopiteľným, avšak čo navždy ostane v jeho mysli živé vo forme spomínania. Allendeová stvorila úchvatné dielo, ktoré je neporovnateľné s akýmkoľvek iným dielom.
Bola to dlhá noc, možno najdlhšia v mojom živote. Sedel som pri hrobe, zhováral som sa s Rosou, sprevádzal som ju na prvom, najsmutnejšom úseku jej cesty na onen svet, keď je priťažké odpútať sa od zeme a potrebná je láska tých, čo ostali nažive, aby sa odchádzalo aspoň s útechou, že bolo zasiate čosi do srdca iného človeka. Mal som pred očami jej dokonalú tvár a preklínal som svoje nešťastie. V tú noc som bol presvedčený, že som navždy stratil schopnosť ľúbiť, že nikdy viac sa nebudem smiať, ani sa hnať za ilúziami. Lenže nikdy viac je dlhý čas.
Čitateľ pri tejto knihe doslova sníva s otvorenými očami. Avšak, na čítanie tohto diela je potrebné dospieť. Myslím si, že Dom duchov nie je dielo vhodné pre teenagerov či niekoho, kto nie je zvyknutý na čítanie "ťažšej" literatúry, česť výnimkám (v knižke je viac rozprávania, rôznych opisov a menej dialógov, viacero postáv...).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára