Jerzy Kosinski - Pomaľované vtáča

Jerzy Kosinski bol poľský autor, ktorý však v mladosti emigroval do Ameriky a tam napísal väčšinu svojho diela. Svetový ohlas získal svojím prvým románom Pomaľované vtáča, kvôli ktorému ho ľudia dohnali k samovražde a kvôli ktorému čelil mnohým obvineniam z ohovárania domoviny a podľa mienky väčšiny ľudí "z prehnane" vykreslenej krutosti páchanej voči ľuďom. Samotný autor v epilógu knihy vyjadril ľútosť nad svojím rozhodnutím napísať toto dielo, vydať ho a šíriť ďalej:

Uplynutý čas mi umožňuje pozrieť sa na knihu s kritickým odstupom; ale kontroverzia, ktorú vyvolala, a zmeny, ktoré spôsobila v mojom živote a živote mojich blízkych, ma nútia spochybniť pôvodné rozhodnutie napísať ju.

Po dočítaní tohto nesmierne kvalitného diela, ktoré by som neváhala zaradiť do povinnej literatúry, mnou lomcuje hnev, smútok, znechutenie a zlosť na hlúposť ľudí, ktorí priviedli brilantného autora k samovražde. Krutosť a zloba skrytá v podstate ľudí, ktorú autor opísal vo vnútri diela, sa reflexívne preukázala aj v skutočnom svete, odkiaľ pramenia Kosinskeho poznatky.

Hneď v úvode musím poznamenať, že mnohí súčasní čitatelia taktiež odsúdili autora za prehnanú brutalitu opísanú v diele. Vyčítali autorovi jeho vlastné, skryté úchylky, ktoré preniesol do knihy a zaobalil ich do románu reflektujúceho skutočnosť v mnohých pasážach. Je na mieste absolútne nesúhlasiť s takýmito tvrdeniami! Samotný autor sa vyjadril:

Pravda je taká, že takmer nik z recenzentov, ktorí moju knihu kritizovali pre historickú nepresnosť, sa neobťažoval s odkazmi na historické materiály. Osobné spovede zachránených a množstvo dokumentov buď ignorovali, alebo o nich nevedeli. Nikto si nedal námahu, aby sa dostal k ľahko dostupným svedectvám.

O diele

Príbeh Pomaľovaného vtáčaťa sa odohráva na pozadí vypuknutia druhej svetovej vojny. Dej nie je presne situovaný, pretože autor sa snažil vyhnúť k akémukoľvek spodobovaniu skutočnosti (napriek tomu mnohí ľudia "spoznávali" svoju dedinu či oblasť a dali to autorovi patrične pocítiť), ale vo všeobecnosti prebieha v stredovýchodnej Európe. 

Rodičia sú nútení zbaviť sa svojho malého, šesťročného chlapčeka, aby ho uchránili pred hrôzami vojny. Pošlú ho do lesov, na vidiek a veria, že sa ho tam dobrí ľudia ujmú. Ďaleko od civilizácie sa chlapča stretáva so silou povier, zlobou ľudí a najobludnejšími formami násilia, ktorého sa stáva svedkom i priamou obeťou. 

Postupne chlapec premýšľa nad pôvodom zla, odkiaľ sa berie, prečo sa ľudia utiekajú k náboženstvu a Bohu, zatiaľ čo iní obcujú s diablom. Na konci knihy odpovede na svoje nevyslovené otázky nachádza u komunistov, až napokon stratí všetky ideály, nevinnosť i vieru v Boha.

Osobné dojmy

 Vo chvíli, ako som videla, že vydavateľstvo Odeon, túto knihu vydalo, som si ju mienila prečítať. Konečne sa mi dostala do rúk a púšťala som sa do nej s miernymi obavami. Obávala som sa autorovej brutálnosti, okolo ktorej bolo narobené toľké "haló" a taktiež mi rezonovali v mysli čitateľské ohlasy typu "nedokázala som to dočítať; nechutné; na každej strane strašné veci" a pod.. 

Nepreferujem knihy s vojnovou tematikou, takže aj kvôli tomu som sa do nej púšťala s miernym znepokojením, avšak prevládala zvedavosť.

Pomaľované vtáča je dobré vychutnávať si pomaly, tzn., že po troch až štyroch kapitolách si od neho oddýchnuť a snažiť sa získať čitateľský odstup. Všetky zobrazené skutočnosti nechať odznieť, zamyslieť sa nad nimi a opäť sa pustiť do pokračovania. Sama by som toto dielo nedokázala zhltnúť na posedenie či za jeden-dva dni. V posledný deň čítania som sa ponáhľala knihu dočítať, pretože moja zvedavosť bola silnejšia než rozum, a cítila som mierny diskomfort v zobrazenej krutosti. Nakoniec som bola natoľko znechutená (ale nie dielom, lež ľudskou hlúposťou!), že som sa musela ísť doslova vydýchať von na čerstvý vzduch.

Každá kapitola by sa dala čítať aj osve. Ako chlapča putuje od jednej dediny k druhej, prediera sa hlbinami lesa a spoznáva rôzne zákutia, stretáva aj nových ľudí, iné zvyky a mravy. Natrafila som na mnoho vcelku zaujímavých povier a rôznych čarov, zaklínadiel, ktoré ľudia praktikovali, aby sa zbavili neduhov, chorôb, prekliatí... Najviac ma zaujala vecička s názvom kométa, ktorú ľudia v lesoch používali na prežitie a slúžila im ako ochrana pred nepriateľom, zdroj trvalého svetla a tepla.

Na križovatke stál zhnitý krucifix, ktorý bol kedysi natretý na modro. Zo svätej postavy sa do prázdnych polí a červenej žiary vychádzajúceho slnka pozeral pár ledva badateľných uplakaných očí. Na kríž si sadol vták. Keď si ma všimol, roztiahol krídla a odletel.

Počas čítania som si nemohla nevšimnúť, že autor v mnohých kapitolách opisoval rôzne druhy vtákov, od vrán cez lastovičky až po kukučky, ktorým dával priam nadľudské schopnosti: kukučky považoval za ľudí, ktorí sa premenili na vtáky - boli to šľachtici, ktorí márne prosili Boha, aby ich premenil späť na ľudí. Netopiere považovali ľudia za vyslancov zla.

Ak pri červenom západe slnka lietalo veľké množstvo najrozličnejších vtákov, bolo očividné, že na ich krídlach sedí zlo, ktoré sa vydalo hľadať prekliate duše. Keď sa na poli zhromaždili vrany, havrany a kavky, ich stretnutie zvyčajne podnietil diabol, ktorý sa v nich snažil prebudiť nenávisť k ostatným vtákom. 

Silná poverčivosť sedliakov a prostých ľudí dodávala príbehu lyrický nádych a na pár okamihov odľahčila ťažkosť a krutosť deja. Na jednej strane ma bavilo čítať o tom, čomu všetkému kedysi ľudia fakticky verili, na druhej strane ma to však nepríjemne desilo, pretože na prvý pohľad z nevinne pôsobiacej povery ľudia dokázali vytvoriť najbeštiálnejšie zlo.

Najviac ma zaujala piata kapitola, v ktorej vystúpila postava lesnej, divokej, nespútanej ženy Ľudmily, ktorá bola šialená a obcovala s miestnymi mužmi. Taktiež ma veľmi zaujal spôsob maľovania vtáčaťa, ktoré následne dedinčan vypustil medzi svoj druh. Ten však pomaľované vtáča viac nepoznal a odvrhol ho alebo zabil.

Páčila sa mi symbolika, metaforickosť, ale aj beštiálna krutosť, s ktorou autor uvážlivo pracoval a príbehu tak dodal vskutku neobyčajný nádych. Nestačila som sa čudovať, čomu všetkému ľudia verili, akých zverstiev boli schopní (najmä čo všetko vykonali na malom, bezbrannom chlapcovi, ktorý sa "previnil" jedine tým, že sa narodil s čiernymi vlasmi a tmavými očami) a ako sa nechali ovládať vlastnou zadubenosťou a hlúposťou. V neposlednom rade sa mi veľmi páčil autorov štýl rozprávania a kniha nemá hluché miesto. Myslím si, že každý jedinec by si mal prečítať toto veľkolepé dielo (a ak nie, aspoň zhliadnuť rovnomenný film natočený v r. 2019). Každý by sa mal zamyslieť nad silou hlavnej myšlienky, ktorú chcel autor preniesť medzi ľudí, nenechať sa znechutiť pasážami, v ktorých do popredia vystupuje ľudská beštialita, ale snažiť sa nazrieť pod jej povrch a vziať si z toho isté ponaučenie.

Každý z nás je celkom sám a čím skôr si to človek uvedomí, tým lepšie pre neho. Bolo celkom jedno, či je človek nemý, ľudia si navzájom nerozumejú tak či tak. Hádali sa, zamilúvali, navzájom sa objímali alebo valcovali, ale poznali len samých seba. Vlastné emócie, pamäť a zmysly nás od ostatných oddeľujú ako vysoké tŕstie medzi prúdom rieky a bahnistým brehom. Pozeráme sa na seba ako vysoké vrchy okolo nás, ale oddeľujú nás údolia. Sme privysokí, aby sme sa nevideli, ale prinízki, aby sme sa dotkli neba.

🌟🌟🌟🌟🌟 5/5