Niečo vo vode, debutový román od herečky a zároveň spisovateľky Catherine Steadman, je celkom zaujímavý triler o jednej manželskej dvojici, ktorých svadobná cesta sa nečakane zvrtne a ich doterajší spoločný život prevráti hore nohami.
Ako prvá ma na tejto knihe zaujala obálka (ako inak). Pri pohľade na ňu má človek chuť skočiť do jazera alebo sa aspoň napiť. Veľká chvála grafikovi (obálku navrhovala istá Kateřina Stárková). Avšak, po pár dňoch čítania som si všimla, že nie je až tak šťastlivo navrhnutá, pretože lesklý materiál, z ktorého je zhotovená časť "vo vode" sa odspodu šúpe... (táto knižka je však krásna aj keby bola bez prebalu).
Hlavná hrdinka Erin je dokumentaristka. Práve pracuje na projekte, ktorý pojednáva o prepustení väzňov späť na slobodu. V hľadáčiku má rozhovory a natáčanie rôznych typov väzňov, od atentátničky až po muža spojeného s mafiánskym podsvetím. Rozhovory s nimi ma v knihe veľmi bavili a tešila som sa na ne, ale v rámci hlavnej zápletky mi občas prišlo, ako keby som čítala dva rôzne príbehy vsunuté do jedného románu. Až tak som nepochopila autorkin zámer, prečo chcela Erininou kariérou ozvláštniť už aj tak dosť zamotaný dej. V podstate som si po dočítaní knihy uvedomila, že pasáže z väzenia mi prišli zaujímavejšie než celý triler.
Erinin nastávajúci Mark pracuje ako investičný bankár a po vyše roku tvrdej práce trpí vyhorením. Začne mať problém s financiami, ale snaží sa zamerať na blížiacu sa svadbu a svadobnú cestu na ostrov Bora Bora a príliš sa nezaoberať s čiernymi myšlienkami o jeho (pracovnej) budúcnosti.
V knihe mi prišiel taký nemastný-neslaný (za muža by som ho teda rozhodne nechcela!) a po ich prvej opísanej hádke, ktorá sa odohrala ešte pred svadbou, som sa Erin divila, čo všetko so sebou nechá robiť (ženy dokážu byť neskutočne naivné, čo sa týka mužov). Prišlo mi, že je to muž dvoch tvárí a môj prvotný dojem sa napokon vykrištalizoval ako správny.
Manželia odletia na svadobnú cestu na čarovný ostrov Bora Bora a pri potápaní narazia na zvláštny nález. Objavia ťažkú čiernu tašku a havarované súkromné lietadlo. Taška sa nedá len tak otvoriť a oni začnú bojovať s vlastným svedomím - nahlásiť tašku ako stratený alebo vyhodený predmet; hľadať majiteľov, ak ešte niekto z nich prežil, alebo si úlovok ponechať...
Rozdiel oproti ekonomickej triede je rovnaký ako medzi ekologickým chovom a veľkochovom. Cestujúci v ekonomickej triede sa tlačia ďaleko od nás ako priemyselne chované kurčatá, ktoré na jedenásť hodín zatvorili do klietok, zatiaľ čo my, kurčatá z voľného chovu kŕmené kukuricou, šťastne kotkodákame a brodíme sa vysokou trávou. Ale táto metafora možno nie je výstižná, čo ak sme v skutočnosti farmári?
Od kapitoly, ako objavia pod vodou nález a rozhodnú sa, čo s ním, ma už kniha pomaly prestávala držať v napätí a na konci ma už prestala baviť úplne. Autorka splietala rôzne akčné scény s rozhovormi väzňov, pričom sa s jedným z nich skamarátila, a neviem, či za to môže fakt, že ide o autorkinu prvotinu, ale vôbec ma knižka neohúrila tak, ako som očakávala. Ide vcelku o obyčajne pôsobiaci triler, ktorý nepoteší, ale ani neurazí. Na to, že je tak krásne zaobalený, by som očakávala o niečo vyššiu kvalitu.
Myslím si, že toto dielo rozhodne zaujme fanúšikov trileru, ale mňa si nezískalo, pretože som čítala oveľa lepšie a nápaditejšie knihy z tohto žánru. Opäť aj pri tomto diele platí - menej je viac. Ak by sa autorka zamerala na jednoduchosť a zbytočne sa nesnažila akčnými scénami ohúriť a vyvolať v čitateľovi napätie, vyznelo by to lepšie (napr. pasáže, kde opisovala funkčnosť jednotlivých zbraní boli úplne otravné a zbytočné).
Na tomto diele ma najviac upútal úvod, kvôli ktorému som v podstate hneď po otvorení knihy začala čítať ďalej a pristihla som sa pri tom, že aj keď som sa do nej nechcela hneď pustiť, už som za treťou kapitolou a neviem prestať čítať...
A takisto záver, kedy sa čitateľ ocitne opäť v úvodnej časti a v krátkom úseku, ktorý nasledoval po vykopávaní hrobu.
Najviac ma sklamalo, že sa celý dej knižky neodohrával na danom ostrove a viac vo vode, keďže je voda nosným názvom diela. Taktiež ma sklamalo, že autorka sa nepohrala s vykreslením a postupnou gradáciou Erininho manžela ako chladnokrvného psychopata - v závere zrazu zhodil masku.
Celý príbeh vyznel až príliš nereálne a neobľúbila som si ho. Na ďalšie literárne počiny od autorky sa určite nezameriam...
🌟🌟🌟 3/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára