Jedna z najhrubších kníh od kráľa hororu Štefana Svědectví, postapokalyptický román vykresľujúci zmenený svet po smrteľnom víruse, ma čakala na nočnom stolíku už veľmi dlhú dobu. Odkladala som si ju na leto alebo na obdobie, kedy by som mala chuť začítať sa do tak nesmierne rozsiahleho príbehu (kniha má vyše tisíc strán).
Teraz ten čas, konečne, nastal. A ja som po jeho dočítaní ostala tak trochu (alebo dosť?) sklamaná. Nedalo sa tomu vyhnúť, musela som si sama pred sebou priznať, že ma toto dielo, jednoducho, neuchvátilo natoľko, ako autorove predošlé literárne skvosty.
Následne som sa začala zamýšľať nad tým, prečo sa mi toto dielo nezapísalo pod kožu a pri konci ma nechalo úplne chladnou? Kde nastala chyba?
Román by sa dal rozdeliť na dve pomyselné polovice:
1) na obdobie, kedy vo svete vypukne smrtiaci vírus - King vykresľuje charaktery jednotlivých hlavných hrdinov (medzi inými som si najviac obľúbila dievčinu Fran), zamýšľa sa nad chodom sveta a čo všetko sa zmení po tom, čo vírus napácha nezvratné škody,
2) a na obdobie po vypuknutí. Ľudia, ktorí vírus prežili, sa začnú spamätávať a v tomto čase sa svet rozdelí na dobro a zlo. King sa tu začne pohrávať s metafyzickými, náboženskými ideami a do popredia tu vystupujú nadprirodzené javy (v tejto časti ma najviac uchvátil prerod flegmatického Harolda na psychopatického netvora a taktiež zvláštna postava Nadine a jej poslanie stať sa družkou Temného pána).
Tenhle krásný nový svět. Jemu se ale nezdál zvlášť krásný nebo zvlášť nový. Jako by někdo do dětského kufříku s hračkami dal velkou červenou rachejtli, ozvalo se velké bum a všechno bylo všude. Hračky rozházané po celé místnosti. Některé jsou rozbité tak, že se s nimi už nedá nic dělat, jiné půjdou spravit, ale většina je jen tak poházená bez ladu a skladu. Jsou ještě trochu moc horké než aby se daly zvednout, ale jen co vychladnou, budou v pořádku.
Vo všeobecnosti sa mi veľmi páčil koncept románu a jeho postapokalyptický námet, avšak myslím si, že King dostatočne nevyužil jeho potenciál. Približne od polovice knihy som sa tešila, že sa začal zaoberať myšlienkou dobra a zla vo svete, kedy sa medzi ľudmi, ktorí prežili, začal pohybovať Temný pán a jeho cieľom bolo ovládnuť Zem. Bavila ma postava šialenej Nadine, ktorá sa mala stať jeho družkou. Na strane dobra ma veľmi nadchol prerod flegmatického ťuťmáka Harolda na psychopatického, dominantného a nebezpečného muža.
Ale tu to tak niekde končí a posledných osemdesiat strán som ledva dočítala. Sklamalo ma, že King nechal všetkému otvorený koniec a že boj dobra so zlom sa rozplynul niekde vo vzduchu a vôbec neprepukol v reálny boj. Taktiež ma nepríjemne rozčaroval fakt, že na konci s postavou Temného muža skoro vôbec nepracoval a nerozvinul ho do maximálne beštiálnej podoby.
SPOILER: A úplne ma odrovnalo, že postavy, ktoré som si tak veľmi obľúbila a ktoré si udržali moju úplnú pozornosť (Nadine a Harold) na konci zabil.
Zo začiatku ma veľmi bavilo putovanie krajinou, z ktorej zmizli všetky zákazy, príkazy, vladári. Bolo to putovanie totálne rozvrátenou, anarchistickou krajinou, v ktorej neplatili žiadne pravidlá. Územie nikoho. King ma v tejto časti držal v napätí a nazdávala som sa, že sa ocitnem svedkom nejakých väčších rozbrojov, ľudských zvráteností a pod., ale nestalo sa tak. Ako keby autor len jemne načrtol isté nuansy postapo-života, no bližšie ich nerozvíjal a mnohé odignoroval.
Kdybychom neměli jeden druhého, zbláznili bychom se samotou. Když jsme spolu, blázníme ze sebe navzájem. Když jsme spolu, stavíme míle letních chat a o sobotních nocí se zabíjíme. Řešení neexistuje... Je to bludný kruh.
V takom rozsiahlom románe som očakávala väčší počet filozofických otázok o ľuďoch, svete a živote ako takom, na ktoré by sa King snažil nájsť odpovede... Opäť sa tak nestalo. Zaujalo ma iba päť filozofických náhľadov na ľudské správanie a pominuteľnosť života, pričom sa väčšine z nich už ďalej nevenoval. Pripadalo mi to, akoby písal a písal a písal... a písal. No niekedy je kvantita na úkor kvality...
🌟🌟🌟🌠 3,5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára