Nebo sa zatiahlo.
Vnímam útržky tvojich viet
akoby to bolo včera.
Súmrak mi poskytol útechu,
kým tvoje srdce spalo. Z prietrže mračien vyleteli húfy
čiernych myšlienok, z ktorých
si poskladal celý svet.
Svet, ktorému si sa klaňal, deň čo deň.
Svet, ktorý ti určoval horký smer.
Tvoj chladný dych mi nedovolí rozpáliť oheň
uložený hlboko v mojom popraskanom srdci.
Cez oblok vykukol krvavý vták, pokrytý blenom a krvou
smutných spomienok. Patetické slová rozfúkal vietor
po okolí a nedovolil mi zaspať.
Vnímam tvoje kosti, rozsekané, ležať pod mojou posteľou.
Kvapky dažďa mi zhorkli na jazyku a zastavili prietok krvi.
Na sivom horizonte sa zaskvela križovatka smrti.
Je ťažké snívať s rozpáranými očami a skameneným srdcom.
Je horkosladké spomínať s prázdnymi rukami
a čiernym mračnom poletujúcim nad hlavou.
Spustil sa dážď.
Zmyl mi z tváre čierne slzy, ostal bledý mramor.
Nedokážem kráčať s olovom na hrudi. Neviem predstierať,
že láska vydrží večnosť. Nepatrím do sveta,
v ktorom víťazí dážď, zas a zas.
Nebo sa opäť zatiahlo. A poskytlo mi priestor na nemú krásu.
Je ťažké lietať vo vetre, ktorý neobsahuje objatie.
Je smutné vnímať všetky tie tváre,
ktoré nemajú pochopenie.
Dážď ma pokryl svojou melanchóliou.
Horkosladkosť mi vytiekla zo žíl
spolu so šedou rosou...
LadyNostalgia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára