Dielo Já nevím od francúzskej autorky Barbary Abel by som nazvala veľmi podareným trilerom s ostrým a dôvtipným záverom. Pri jeho čítaní som neprestajne premýšľala nad konaním jednotlivých postáv, nad ich pohnútkami a činmi a nevychádzala som z údivu, najmä v posledných pasážach. Autorka ma dokonale oklamala a pohrala sa s mojou predstavivosťou a možnými spojeniami. Práve kvôli tomu ma čítanie tohto počinu veľmi bavilo a túžila som ho zhltnúť za pár dní, bez zdĺhavého odkladania.
Celý príbeh sa stihne odohrať počas víkendu, ktorý začne celkom vášnivo... až napokon končí dosť tragicky. Čitateľ má na jeho konci možnosť nahliadnuť do života niektorých postáv o desať rokov neskôr, čo mňa osobne veľmi potešilo. Ako inak, po knižke som siahla kvôli obálke. Zbožňujem tematiku lesa, a tak som sa ním opäť nechala zlákať. Trochu som sa obávala, že dej bude o niečo zaostávať, ale opak bol pravdou. Tento triler som si náramne užila!
Camille je mladou mamičkou päťročnej dcéry Emmy, ktorá je na svoj vek trochu viac než zvláštna. O to viac s ňou má starostí a dennodennú frustráciu, ktorú pociťuje z postu matky a vzornej manželky si túži vybiť... pri milencovi, na ktorého natrafila v jedno popoludnie na školskom dvore. Vášeň, ktorú k nemu pociťuje, ju strhne do nepoznaného sveta plného impulzívnosti a rozkoše. Nemieni však narušiť zdanlivo komfortný, tradičný manželský zväzok s Patrickom, ktorý sa živí ako vysokoškolský profesor a v jej živote figuruje ako pomyselná kotva istoty a bezpečia.
V piatok majú deti odísť na školský výlet do lesa, kde budú súťažiť v stavaní drevených domčekov. Mladá učiteľka Myléne má na starosti aj náladovú a vzdorovitú Emmu. Počas stavaní chalúpok sa jej stratí, a tak je nútená ísť ju hľadať do hustého lesa. Na oblohe sa začnú združovať búrkové mračná, rýchlo sa zotmie a Myléne už stráca nádej na jej záchranu. Najradšej by sa na to neporiadne dievčisko vykašľala, pretože jej často robí problémy. Nakoniec ju nájde, dievčatko spadlo do jamy. Skočí za ňou, vyslobodí ju a ona tam nešťastne uviazne. Začína sa boj o jej život... pretože dievčatko nie je takým dobrým anjelikom ako vyzerá a pred políciou neprestajne na všetky zásadné otázky opakuje: Já nevím.
V rámci deja, ktorý sa odohrával v lese ma začala iritovať hneď prvá záležitosť, a to zvláštne, až hlúpe správanie sa učiteľky Myléne. Vo chvíli, kedy zočila v jame dievčatko, mala zavolať kolegov, ktorí by jej prišli na pomoc a dievčatko by spoločnými silami vytiahli. Najmä, keď vedela, že je cukrovkárka a nevzala si na obed potrebnú dávku inzulínu. Možno práve znížená hladina cukru v krvi mohla za jej chaotické a nepremyslené správanie, ale vskutku som v jej počínaní nevidela logiku. Nakoniec skončila tak, ako som si aj myslela a len som neveriacky krútila hlavou.
Ďalší takýto moment nastal, kedy sa mi znepáčila postava Emminho otca - Patricka. Prišiel mi ako muž dvoch tvárí a od začiatku som si myslela, že manželke klame. Tak sa to napokon aj vyfarbilo, ale to tu nebudem príliš rozvádzať. Keď Camille načúvala večer za dverami dcérinej izby, o čom sa rozpráva s oteckom, tušila som, že mu hovorí celú pravdu o incidente. Napriek tomu jej muž povedal niečo celkom iné... Už v tej chvíli sa mu zrodil v mysli temný, chorý plán pomsty...
A na záver, tretia situácia, ktorá ma doteraz máta a nenachádzam na ňu zrejmé vysvetlenie, pretože autorka ju viac nerozvíjala, sa opäť odohrala v lese. Počas toho, ako bola Myléne na pokraji psychického i fyzického zrútenia v jame, myslela som si, že halucinovala a nad sebou videla hlavu svojho otca, ktorý ju prišiel zachrániť. Napokon vysvitlo, že to bola realita, ale prečo ju teda nezachránil, keď ju našiel? Vysvetlila som si jeho divné počínanie tak, že nechcel, aby prežila a chcel jej dopriať večný pokoj. Celý život mu spôsobovala problémy, utekala z domu, správala sa agresívne, impulzívne, nadávala mu, a tak sa túžil, konečne, oslobodiť spod jej toxického vplyvu. Ani toto moje vysvetlenie mi však neposkytuje úľavu, pretože stále nerozumiem, prečo by sa ju vôbec vydal hľadať...
Na konci príbehu, teda počas nedele, sa udeje najviac zvratov a rôznych prekvapení. Obracala som stránku za stránkou s neustálym krútením hlavy a s doširoka otvorenými očami. Nič sa nekončilo tak, ako som myslela a všetko sa obrátilo naruby. Páčila sa mi paralela, ktorú autorka použila v rámci rodinných vzťahov jednotlivých hlavných postáv a ako ma na okamih zmiatla, pretože som sa na krátku chvíľu začala domnievať, že jednotlivé postavy sa stali jednou osobou... Ale to už si moja fantázia príliš ulietala a autorka len chcela zdôrazniť príbuznosť ich prežívania a použila na to podobné diagnózy a životné osudy.
Rozhodne by si túto knižku mal prečítať každý milovník trilerov. Je to mimoriadne osviežujúci francúzsky počin.
⭐⭐⭐⭐⭐ 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára