V mojom pomyselnom rebríčku top spisovateľov hororov a trilerov sa Sebastian Fitzek nachádza na treťom mieste (hneď po Stephenovi Kingovi a H. P. Lovecraftovi). Pomaly, ale isto sa blížim k tomu, že budem mať prečítané všetky knihy, ktoré boli od neho na Slovensku i v Čechách preložené. Dielo Pacient som mala v hľadáčiku veľmi dlho, veľmi som sa na neho tešila, dokonca som si ho zaradila do wishlistu a plánovala ho mať v knižnici. Ale napokon ma mierne sklamalo a neprebilo titul Balík, ktorý sa u mňa stále drží na prvom mieste (a aj som ho čítala ako prvé dielo od Fitzeka).
Na Pacienta som sa tešila hlavne z toho dôvodu, že sa celý dej odohráva v prostredí psychiatrickej liečebne. Domnievala som sa, že to bude riadny psychologický masaker, teror a dočítam sa o množstve zvráteností, rôznych psychologických diagnózach a poruchách, pričom koktail podivností zavŕši nejaká ešte podivnejšia a mierne mysteriózna skutočnosť. Spočiatku som toto dielo mala problém čítať vkuse, teda bez prestávky, pričom pri jeho predošlých tituloch som si užívala tzv. čítanie "nadoraz" ako pri jedinom autorovi (možno sa mi to ešte stalo pri pár knižkách od Läckbergovej). Najskôr to bolo z toho dôvodu, že sa mi v mysli neprestajne prelínali zvrátené obrazy a myšlienky, ktoré autor nastolil. No neskôr to nastalo už skôr z pomaly sa blížiacej nudy a miernej otrávenosti.
Krátke zhrnutie deja: Po tom, čo zmizne malý chlapček Max, sa rozhodne jeho otec ubytovať sa na uzavretom psychiatrickom oddelení, kde sa nachádza aj jeho sadistický únosca. Ten pred novinármi neprezradil, kde skryl jeho telo a čo s ním urobil. Maxov otec preto mieni zistiť informácie o synovi za akúkoľvek cenu. A sám sa stane fingovaným pacientom na psychiatrii.
Fitzek v tomto diele predstavil pre mňa tri naozaj zvrátené, nechutné a hrôzyplné postavy, kvôli ktorým som dielo po asi deväťdesiatich stranách nechala bokom a snažila sa od niektorých pasáží získať odstup. Konkrétne sa jednalo o postavy Tramnitza, Patricka Wintera a vedľajšej postavy Armina. ČÍTAŤ NA VLASTNÉ RIZIKO: Myslím si, že to, ako jednému psychopatovi v detstve vlastný otec zväzoval penis, aby zistil, ako dlho vydrží bez močenia (samozrejme mu po troch dňoch praskol močový mechúr) ma jednoducho, bude dlho mátať. Asi by som bola radšej, keby o niektorých informáciách ani len netuším...
Na takéto, tzv. chuťovečky, som však pri Fitzekovi zvyknutá a úprimne, bez nich by to nebol Fitzek. Takže som takéto pasáže predýchala a prelúskavala sa knižkou ďalej.
V podstate celé dielo sa točilo ako keby v hlave jedného z pacientov. Viac neprezradím, aby som nespoilerovala odhalenia, ale trochu ma sklamalo, že keď už som sa prostredníctvom tejto postavy ocitla na psychiatrii medzi fakt zlými prípadmi, tak sa autor nijako nesnažil opísať stavy iných pacientov (okrem jedného, na ktorého tiež ešte dlho budem spomínať a tento chlap trpel na BIID, čiže niektoré časti svojho tela považoval za cudzie a trpel naliehavým nutkaním odstrániť ich). Príliš s nimi ani nebol v kontakte a autor sa skôr zameral na psychoidné prežívanie hlavnej postavy, ktorá túžila po akte pomsty.
Tým pádom som si čítanie až tak neužila, ako som si myslela. Ku koncu tých zvratov a rôznych prekvapení bolo až príliš, pretože skoro dvestotridsať strán sa nič neodhalilo, nič sa ako keby nikam neposúvalo a zrazu sa pred mojimi očami navalilo množstvo rôznych rezultátov, až som sa nestačila diviť. Samozrejme, že o pravej identite Pacienta som začala pochybovať už niekde v polovici, ale celé mi to nedávalo zmysel až do úplného záveru. Napokon som si uvedomila, že keby knižka bola o polovicu kratšia, vychutnala by som si ju viac, pretože by ma väčšmi šokovala a ako psycho dielo by pôsobila grandióznejšie.
🌟🌟🌟 3/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára