Niečo, čo neznášam viac ako bryndzu - literárny snobizmus

Pod snobizmus spadá povrchný záujem o všetko módne alebo spoločensky významné. Snob je zväčša pokladaný za konzervatívneho jedinca, obmedzeného, spiatočníckeho malomeštiaka. 

Čo si však možno predstaviť pod pojmom literárny snobizmus?

Znásobme všetky údaje o snobizme, ktoré nám ponúka Slovník cudzích slov a prirátajme k tomu vznešenosť literatúry, ktorá je ukazovateľom tvorivosti, slobody ducha a estetického cítenia. Vyjde nám niekto, kto predstiera vznešenosť, decentne sa správa na verejnosti a povýšenecky k ostatným - ku všetkým tým, ktorí nepatria do "jeho okruhu" pozornosti hodných ľudí. 

Literárny snob je teda niekto, kto predstiera, že niekde vidí krásu, vníma okolitý svet múzicky a invenčne, je senzitívny na všetko, čo sa týka kultúry a umenia, ale vo svojom vnútri je v skutočnosti prázdny, chladnokrvný a márny. Svoju vnútornú obmedzenosť skrýva za masku cnosti, duchaplnosti a teórie, ktorá je však z jeho podania rovnako prázdna ako on.

A prečo teda neznášam literárny snobizmus?

Už nejakú dobu reflektujem niečo dosť ťažko označiteľné nejakým adekvátnym pomenovaním. Namiesto toho, aby sa niečo zbližovalo, skôr sa všetko od seba vzďaľuje. A chod (nielen) literatúry určujú mnohí jedinci, ktorí sa skrývajú za fasádu niekoho, kým skutočne nie sú. Profitujú z tejto svojej skvelo nasadenej masky a naparujú sa pred svetom ako manekýni bez duše.

Pre literárneho snoba majú knihy význam len dovtedy, kým sa predávajú. Taktiež farby obálok kníh musia ladiť s jeho perfektne zladeným módnym interiérom bytu. Diela, ktoré vychvaľuje vôbec nemusia byť výbornými, majstrovskými počinmi - práve naopak, ale za cenu lepšieho predaja umlčí svoje skutočné hodnoty a (neexistujúce) estetické cítenie a proklamuje niečo, čo má hodnotu prvotriedneho braku. 

Literárny snob zavádza, manipuluje, klame, využíva a smeje sa druhým do očí. Vo svojom vnútri pri vyslovovaní vykalkulovaných lží pociťuje bezmedznú prázdnotu a veľmi dobre o sebe vie, že trpí nízkym sebavedomím. Práve tento nedostatok si kompenzuje hromadením neprečítanej literatúry a budovaním svojho falošného portrétu. Obklopuje sa jedine úspešnými a vysokopostavenými ľuďmi, vo vlakoch alebo v preplnených autobusoch takéhoto snoba nenájdete. 

Navštevuje vyberané literárne večierky, krúžky, spolky. Možno aj vydáva niečo vlastné, aby prispel svojou jedinečnosťou do univerzálneho literárneho poľa tým, že recykluje slová už tisíckrát napísané.  

Svet funguje na istej povrchovej úrovni, to je fakt... a literárny snob si z tohto faktu vystaval mantru. Určil si zákony a dennodenne opakované formulky, ktoré majú za úlohu odzbrojiť druhého a vylepšiť tak svoj pokrytecký profil. Posúva do popredia knihy bez výrazu, ceny, invenčného náhľadu, originálnosti a experimentu. Omieľa dookola stokrát povedané a tvári sa pri tom povýšenecky. Rozsieva vôkol seba ilúziu, že vie všetko najlepšie... a že toho vie teda naozaj veľmi veľa! Tvári sa, že vo svete je všetko možné a peniaze ho v podstate ani nezaujímajú...

William Shakespeare vyslovil: „Iba blázon si myslí, že je múdry, skutočne múdry človek vie, že je blázon". Intelektuálne vznešený človek si nepotrebuje pred inými dokazovať svoju hodnotu, predvádzať sa a hrať sa na niekoho iného. Jeho prekliatím je síce neustála samota, pochybovanie a ľútosť, ale veľmi dobre pritom vie, že každý je pominuteľný. Inštinkt je niekedy dôležitejší než všetky vedomosti sveta.