Knižnica na Piatej avenue

 

Fiona Davisová je považovaná za jednu z najpredávanejších autoriek historických románov, ktorých dej je zasadený do kultových historických budov New Yorku. Inak to nebolo ani v jej najnovšom románe Knižnica na Piatej avenue. Čitateľ tak zavíta do jednej z najväčších knižníc na svete - do verejne prístupnej knižnice v New Yorku, v ktorej možno nájsť vyše 20 miliónov kníh.

V krátkosti, táto obrovská knižnica vznikla v roku 1911 a hlavná budova, ktorá sa stala domovom pre mnoho historicky hodnotných kúskov, je známa predovšetkým tým, že ju strážia dve sochy levov Leo Astor a Leo Lenox nazvaných podľa zakladateľov knižnice.

Nie vždy rada siahnem po knižkách, ktorých dej alebo jednotlivé postavy majú niečo spoločné s knihami, pretože mi daný nápad príde príliš prvoplánový, cielene zamierený na čitateľského ducha a často aj nudný. Kto by už len chcel čítať buď o samom sebe alebo o knižných priestoroch, ktoré bežne navštevuje vo svojom voľnom čase? V knihách sa oveľa radšej prenesiem do svetov, ktoré sú pre mňa nepoznané a často i niečím tajomné. V tomto prípade som však spravila výnimku a ostala som milo prekvapená.

Pri čítaní tohto románu s prvkami detektívky, drámy i historickej romantiky som sa často pristihla pri tom, že sa usmievam a cítila som sa pri ňom nesmierne príjemne, uvoľnene a doslova zasnívane. Autorka mi dokázala navodiť dokonalú knihomoľskú atmosféru a medzi riadkami som cítila vôňu knižničného prachu, plesne či starých kníh. 

Príbeh je prerozprávaný dvoma hlavnými hrdinkami a striedajú sa v ňom dve časové línie - jedna z počiatku 20. storočia, kedy táto knižnica vznikla a druhá z konca 20. storočia, kedy sa v New Yorku rozmáhala punková vlna a z mládeže sa stávala stratená generácia. 

Laura Lyonsová sa v roku 1914 zabývala aj so svojou rodinou v priestoroch budovy NY knižnice, kde sa jej manžel stal správcom a popritom písal knihu. V danej dobe začínala emancipácia žien, ktoré nechceli naďalej ostávať v tieni svojich mužov a túžili sa dokázať samy o seba. Laura je tvrdohlavá, a tak sa rozhodne pre štúdium žurnalistiky, kde spozná bohémsky život a zavíta do radikálnej ženskej skupiny bojujúcej za práva žien. V tom čase však začnú miznúť z knižnice vzácne zväzky a podozrenie padne i na ňu samotnú...

Laurina vnučka Sadie sa po celý svoj život točila okolo kníh a nedokázala by si predstaviť vykonávať vo svojom živote nič iné ako prácu knihovníčky. Jej vytúžená práca sa však postupne mení na nočnú moru, keď sa začnú strácať hodnotné rukopisy. Začne pátrať po páchateľovi a pomaly zisťuje viac o živote svojej matky i babičky...

Zdá sa mi, že visím nad priepasťou medzi dvoma svetmi: mužským a ženským. Povinnosti a pôžitky priemernej ženy sú nudné a otravné. Povinnosti a pôžitky priemerného muža sú zaujímavé a lákavé. Čoskoro zistím, že to tak vníma väčšina príslušníčok môjho druhu. Nestretávam mužov, ktorí by chceli byť niekedy ženami. Stretávam však len málo žien, ktoré by z času na čas nechceli byť mužmi.

V uvažovaní a postojoch oboch hlavných hrdiniek som sa pri čítaní nachádzala a všetky ich pocity som s nimi v plnej možnej miere prežívala. Určite by som však nechcela žiť v Laurinej dobe, kedy musela dennodenne bojovať o aké-také uznanie a získanie titulu vôbec. Darmo, bol to mužský svet, v ktorom mala žena svoje miesto jedine za kuchynským pultom. Tragédia, ktorá ju na konci príbehu postihla, ma úplne šokovala, prekvapila a dodala celému románu dramatický nádych. 

Po dočítaní som si uvedomila, že pasáže, v ktorých sa objavovala Sadie, ma bavili o niečo menej. 

A spájajúci element krádeže exkvizitných kníh na mňa pôsobil retardačne, pretože kým v Laurinej časti vo mne dokázala autorka prebudiť napätie a záujem, u Sadie mi jej pátranie prišlo nedostatočne aktívne, stereotypné a suchopárne. Avšak vcelku do príbehu vnieslo svieži závan dôvtipu.

🌟🌟🌟🌟 4/5