Dym v očiach - Ars moriendi pre moderný svet

Faktografická kniha Dym v očiach a iné lekcie z krematória nie je jednoduché čítanie. A rozhodne nie pre tých, ktorí v sebe ešte nevyriešili otázku smrti ako takej, ktorá sa však týka každého jedného človeka, bez rozdielu. Na tejto knihe autorka pracovala šesť rokov a bez pomoci svojich priateľov by jej napísanie asi nezvládla, ako sama uviedla na konci v Poďakovaní (áno, občas si Poďakovania zvyknem prečítať).

Americká autorka Caitlin Doughty sa už ako malé dievča rozhodla, že sa stane, laicky napísané, pohrebníčkou. Bola svedkom smrti, ktorú na začiatku knihy opísala, a to jej svetom otriaslo natoľko, že sa začala zaujímať o smrť a všetky aspekty, ktoré s ňou súviseli. 

Keď ju po 20tke zamestnali v kremačných a pohrebných službách vo Westwinde, jej prvou úlohou bolo oholiť mŕtvolu a vyhrabať telo z kremačnej pece. Jej nadriadený Mike do nej spočiatku nevkladal príliš veľa dôvery a ako každé začiatky, aj tie jej neboli práve jasnou ružovou prechádzkou po parčíku. V Caitlinom rozprávaní o smrti sa čitateľ dozvie nesmierne množstvo informácií. Primárne je však publikácia určená práve tým, ktorí sa boja smrti. Ale na svoje si prídu aj tí, ktorí sa len túžia dozvedieť, čo sa s ich telami stane, keď zomrú. 

Autorka pri opisovaní svojej bežnej kremačnej rutiny zachádza do minulosti a rozpráva o rôznych náboženstvách a historických dobách a ich konkrétnych spôsoboch vyrovnávania sa so smrťou, mŕtvolami a rozkladom. Z jej rozprávania sa tak do popredia dostávajú nesmierne pútavé, poučné, zaujímavé, pre mnohých doposiaľ nepoznané informácie.

V krematóriu človek nikdy nie je čistý. Na všetko neustále sadá vrstvička prášku a sadze... Dostane sa na miesta, kam ste si mysleli, že sa prášok nedostane: napríklad do vašich nosných dierok. (s. 33)

Toto dielo na mňa doma čakalo veľmi dlho, ale bola som na neho mimoriadne zvedavá. Keď sa mi už, konečne, dostalo do rúk, čítala som ho dlhšie, než som očakávala. Ako som už na začiatku napísala, nie je to ľahké čítanie. Aj keď ja osobne mám otázku smrti vysporiadanú, netúžim stráviť (aj keď len v predstavách) medzi mŕtvolami niekoľko hodín po sebe... Takže som knižku odkladala, zase sa k nej vracala a popri čítaní si značila zaujímavosti, ktorých je tu neúrekom, napr. sa dozviete:

• čo je to a na čo slúži kremulátor,
• prečo je potrebné odstrániť z tela kardiostimulátor predtým, než sa dostane do pece,
• čo je to domáca návšteva a aké má náležitosti,
• kedy sa stalo zo smrti škandalózne divadlo,
• odkedy a prečo sú márnice zatvorené pre verejnosť,
• proces balzamovania mŕtvol a prečo s ním autorka nesúznie,
• komu nemocnice hradia kremáciu a koľko trvá,
• kto zaviedol kult "krásna smrť",
• čo je to deskvamácia,
• na čo slúži nastreľovačka, oscilačná pílka...

Veľmi sa mi páči autorkin hlavný dôvod, prečo sa rozhodla vydať túto knihu - pretože v spoločnosti, v ktorej žijeme sa šíri kultúra popierania smrti. A to pre človeka nie je prirodzené. Toto popieranie sa prejavuje v predlžovaní mladosti, technológiách a budovách, diétach a pod.. Podľa autorky sa danému začarovanému kruhu dá vyhnúť jedine tak, že si na konci svojej cesty zvolíme tzv. zelený pohreb, pri ktorom sa telo pochová priamo do zeme. 

Na svete každú sekundu zomrú dvaja ľudia. Kým ste si prečítali túto vetu, zomrelo ich osem. (s. 51)

Kultúra, v ktorej žijeme a ktorá smrť popiera všemožnými spôsobmi, nemôže dosiahnuť tzv. dobrú smrť, prekonať strach i pomýlené predstavy o smrti, rovnako ako iné kultúrne predsudky (rasizmus, sexizmus, homofóbia). Podľa autorky je najvyšší čas a na každom jedincovi, aby sa postavil tvárou tvár otázke smrti, vyhľadával nové vedomosti a utváral si nové názory a mentálne obvody.

🌟🌟🌟🌟🌟 5/5