Dominique je mladá študentka práva, ktorá v podstate ani nevie, čo od života chce. Chodí s Bertrandom, ale nepociťuje k nemu lásku. Ako keby len vzťahom s ním zaháňa každodennú nudu. Keď sa zoznámi s Lucom, Bertrandovým ujom, a jeho manželkou Francoise, skoro okamžite si padnú do oka.
Ako každý, koho život je polovičnou komédiou, i ja som ju znášala iba tak, ak som ju sama a výlučne sama písala. No a dobre som vedela, že tá hra - ak vôbec jestvovala, ak mohla jestvovať nejaká hra medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa navzájom naozaj páčia a ktorí môžu jeden skrze druhého uzrieť trhlinu na svojej osamelosti, i keď dočasnú - že tá hra je nebezpečná. (s. 28)
Luc jej dá nevšedný návrh - aby sa stala jeho milenkou, nič viac jej nesľubuje. Obaja sú si veľmi podobní svojimi ťažkými, intelektuálnymi a melancholickými povahami. Dominique nemá čo stratiť a opäť dúfa, že ju tento románik vytrhne z každodennej nudy.
Sama. Sama. A napokon čo? Bola som len žena, ktorá milovala muža. (s. 117)
Dominique ako hlavná rozprávačka celého ľúbostného príbehu mi asi po troch kapitolách začala liezť veľmi na nervy. Absolútne som si k nej nedokázala vytvoriť ani len náznak sympatie. Plávala životom bez akejkoľvek vášne, na ničom a nikom jej nezáležalo. Ku koncu si že vraj uvedomila lásku k Lucovi, ale prišlo mi to... no až sa mi z toho jej premýšľania zdvíhal žalúdok.
Autorka tu vytvorila mikrosvet typickej francúzskej "high society", ktorá uctieva samého seba ako Boha a oddáva sa všetkým možným nerestiam. V tom nachádza únik zo životnej mizérie. V tomto smere sa mi dielo páčilo a oceňujem ho.
Je tu všadeprítomná amorálnosť. Autorka bez príkras poukazuje na vzťah staršieho muža a mladej študentky, ktorý je od základu toxický a narušený, a podsúva tak čitateľovi otázku, či to, čo práve číta, hraničí so zvrhlosťou alebo "je to len láska"?
⭐⭐⭐⭐ 4/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára