V rámci severskej krimi je mi dvojica hudobníkov a filmárov Erik Axl Sund (vlastným menom Jerker Eriksson a Hakan Axlander Sundquist) najbližšia. Je to spôsobené tým, že ich knihy sa dosť značne odlišujú od ostatných autorov severskej krimi - sú presiaknuté temnotou, melanchóliou, prvkami hororu i trileru - a dielo Sklenené telá i poriadnou dávkou temného umenia.
Dočítala som sa, že toto dielo je prvou časťou trilógie Melanchólia. Lenže, od r. 2015 sa po ďalších dieloch akoby zľahla zem. Nikde nič. Snáď autori dopíšu ďalšie diely v dohľadnom čase.
Ich oficiálna stránka je sama o sebe umeleckým dielom: http://www.erikaxlsund.com/news
Kniha Sklenené telá je skôr trilerom s hororovými prvkami než typickou detektívkou. Je to dielo značne depresívne, melancholické, úzkostlivé, dramatické - jedným slovom temné. Po asi sto stranách som sa začala cítiť podobne ako jedna z hlavných postáv - stratene v chaose sveta. Napriek mnohým ťažkým pasážam som nedokázala knihu odložiť - číta sa doslova sama.
Už na začiatku musím upozorniť na fakt, že toto dielo nie je pre každého, pretože ponúka náhľad do súkromia a tak trochu "iného" sveta jednej zo subkultúr (nielen) švédskej scény - black metalu. Myslím si, že aj kvôli tomu sa mnohým čitateľom toto dielo nepáčilo a hodnotili ho ako "slabšie" v porovnaní so známejšou trilógiou Havranie dievča. Darmo, nie každý má žalúdok na takéto doslova depresívne čítanie, ktoré sa na nič nehrá a čitateľ sa zrazu ocitne v hlavách nešťastných, melancholických jedincov, ktorí hľadajú svoje miesto vo svete a uznávajú inú životnú filozofiu.
Takže, toto dielo rozhodne nie je vhodné pre konzervatívne typy ľudí a puritánov. A ani pre citlivé povahy.
Najviac som si obľúbila pri čítaní postavy Vanju a Simona. O to viac mi bolo na konci ľúto, ako nešťastne to medzi nimi dopadlo...
Oslobodzujúce poznanie, že žije jednoduchý život, predvídateľný ako predpoveď počasia. Všetci ľudia sú kópie niekoho iného a všetko, čo robia, už urobené bolo alebo sa urobí.
V skratke, vo Švédsku sa viackrát po sebe musí vyšetrovateľ Jens Hurtig oboznámiť s prípadmi nevysvetliteľných samovrážd mladých ľudí. Pri ich telách sa nájdu staré kazety s volkmenmi s temnou hudbou. Zdá sa, že niekto mixuje pre ľudí, ktorí túžia zomrieť, takpovediac "predsmrtné" piesne, v ktorých zhrnie ich trápenie, smútok a úzkosti zo sveta.
Mnohé zo samovražedných spôsobov, ktoré si mladí ľudia zvolili, bolia viac než brutálne a nesmierne bolestivé. Aj o tom je toto dielo - Vanja, Simon a iní sa cez bolesť snažia filtrovať svoje úzkosti a smútok.
Cíti vzrušenie pred tým, čo chce urobiť. Je iné urobiť to verejne, pred inými a spolu s nimi. Keď je sama, patrí bolesť iba jej a nevidieť ju. Je tajná a zahanbujúca. Malá a úbohá. Tu je silná a mocná. Akoby všetci, čo sú tu, patrili k jednému telu a delia sa o žily a nervový systém. Jediná nariekajúca bytosť.
Melanchólia je omilostenie a šťastie zo smútku. Melanchólia je vzbura a odcudzenie a čierna melanchólia je hlboké uspokojenie z vôle umrieť. Požiadať svet, aby ťahal do pekla.
Keď som toto dielo brala do ruky, nečakala som, že ma tak veľmi dostane a že si ho obľúbim. Niekedy si ho mienim prečítať opäť, pretože si myslím, že po odhalení mi prinesie trochu iný zážitok a budem ho čítať o niečo pomalšie.
🌟🌟🌟🌟🌟 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára