A toto je dôvod, prečo zbožňujem tohto Pána Spisovateľa ♥.
Som človek, ktorý sa stratil v dave. Som človek, ktorému pot svetiel spôsobil závrat. Som nič, ktorému sa celý svet scvrkol na predmet posmechu.
Kedysi som sa nazdával, že najvyšším cieľom človeka je ľudskosť, ale teraz si uvedomujem, že som si tým mohol spôsobiť záhubu. Dnes som pyšný tým, že som neľudský, že nepatrím ľuďom ani vládam, že nemám nič spoločné s krédami a s princípmi. Nemám nič spoločné s rozvŕzganou mašinériou ľudstva - patrím zemi! Ak budem neľudský, tak najmä preto, že môj svet sa už prelial cez svoje ľudské hranice, a byť ľudským je biedna, mrzutá, poľutovaniahodná cnosť, ktorú ohraničujú zmysly, obmedzujú morálky a kódexy a určujú banality a izmy.
Spomienka na moje staré idoly mi tisne do očí slzy: interrupcie, neporiadok, násilie a predovšetkým nenávisť, ktorú vyvolali. Keď myslím na ich mrzké stránky, na ohavný štýl a jednotvárnosť ich diel, na celý ten chaos a zmätok, ktorému prepadli, na prekážky, ktoré okolo seba nahromadili, akosi ma to exaltuje. Všetci uviazli vo vlastnom hovne. Lebo všetko veľmi dôkladne prepracúvali. Kŕmim sa tým. Keď mi ukážete človeka, ktorý sa vyjadruje dokonale, nepoviem, že nie je veľký, ale priznám sa, že ma nepriťahuje. Chýba mi v ňom čosi navyše.
Keď uvážim, že umelec si musí vytýčiť úlohu zvrhnúť jestvujúce hodnoty, vytvoriť z okolitého chaosu vlastný poriadok, zasiať hľadanie, a tak citovým uvoľnením oživiť mŕtvych, nuž najradšej sa utiekam k veľkým a nedokonalým, živím sa ich zmätkom, ich jachtanie prichodí mojim ušiam ako božská hudba.
Na ulici človek stretá najrozličnejšie formy šialenstva. Každý človek, ktorý oplýva nadbytkom klasického vzdelania, je nepriateľ ľudského pokolenia.
Sme vzájomne k sebe pripútaní. Človek sa bojí žiť sám, nechce zastaviť svoj vývin narodením. Strach a túžba. Hlboko v krvi sa zakorenilo vábenie raja. Onen svet. Odstrihnú vám pupočnú šnúru a pošlú do sveta, napospas osudu vydaný, loď bez kormidla. Ustavičný tok sťahovania kože, prevracanie naruby. Celé roky sa takto potĺkate, kým sa neocitnete priamo v strede a tam pomaly odhnívate, postupne sa rozpadáte, miznete. Iba vaše meno ostáva.
Keď hľadím do tejto vycundrenej diery, akoby podo mnou ležal celý svet, svet, ktorý sa rozpadáva a rozsýpa, svet ošúchaný a zodratý ako lebka malomocného. Keby sa našiel človek, ktorý by sa odvážil povedať všetko, čo si o tomto svete myslí, neostala by mi ani piaď zeme, na ktorú by som sa mohol postaviť. Len čo sa vynorí človek, svet sa proti nemu obráti a zlomí mu chrbát.
Množstvo hnisajúcej ľudskosti ani nevytvára možnosti, aby človek prekvital. Nadstavba sa skladá zo lží a základňa je obrovský zimomravý strach. Keby sa raz niekto odvážil vyložiť všetko, čo mu leží na srdci, zaznamenať svoju naozajstnú skúsenosť, svoju naozajstnú pravdu, znamenalo by to zánik sveta. Svet by sa rozpadol a nijaký boh, nijaká náhoda ani sila by nemohli znova zoskupiť všetky atómy, úlomky a nezničiteľné prvky, z ktorých sa skladá svet.
Človek, ktorý dychtí po tvorbe, zakaždým sa hrúži až na dno, k rozjatrenej rane, k hnisavej obscénnej hrôze. Prikladá dynamo k najchúlostivejším bodom; i keby vystrekli čo len krv, hnis, čosi by to znamenalo. Suchý, vydrhnutý kráter je obscénny. Ešte obscénnejšia je nečinnosť. Väčšmi ako najodpornejšími kliatbami sa rúhame paralýzou. Všetko sa sústreďuje do sekundy, ktorá sa dovŕši alebo nedovŕši.
Zem nie je vysušená planina zdravia a pohodlia, ale obrovská rozčapená ženská so zamatovým trupom, ktorá sa nadnáša s morskými vlnami, ženská, ktorá sa rozvíja v pote a v úzkosti. Nahá, nabitá sexom, sa váľa vo fialovom hviezdnatom svite medzi oblakmi. Od mohutných pŕs až po ligotavé stehná. Prepletá sa ročnými obdobiami a rokmi, v neočakávaných záchvatoch zúrivosti vyráža z jej trupu rev, ktorým z oblohy striasa pavučiny. Chvíľami prichodí ako laň, ktorá padla do pasce a s tlčúcim srdcom čaká, kým zadunia činely a zabrešú psy.
Čo vôbec znamená láska a nenávisť, zúfalstvo a hnev, ľútosť, hnus, ak ich porovnáme s cudzoložstvom planét? Čo sú vojny, epidémie, ukrutnosť, teror, v porovnaní s tým, keď noc predvádza extázu myriady rozžiarených sĺnc?
Bodaj by bol svet mužov a žien s dynamom medzi nohami, svet prirodzeného besu, vášní, činov, drám, snov, šialenstiev, svet, ktorého produktom je extáza. Som presvedčený o tom, že najmä dnes sa treba utiekať ku knihe, ktorá možno obsahuje iba jedinú veľkú stránku: musíme preskúmať každý úlomok, všetko, čo obsahuje rudu, všetko, čo je schopné oživiť dušu a telo.
Henry Miller (1891, New York - 1980, Los Angeles)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára