Čierna skrinka

Art by Toon Hertz

I.

Prebudila som sa do tmavého rána. Ocitla som sa v zatemnenej miestnosti. Bez okien. Sedela som na zemi, opretá o chladnú stenu. Celé telo ma bolelo. V očiach ma pálilo. Ruky som mala na mnohých miestach doškriabané a skrvavené. Bez toho, aby som si to plne uvedomila, moje ruky pevne zvierali divnú, na prvý pohľad esteticky odpudivú, čiernu skrinku. Do žíl mi z nej prenikali temné myšlienky. Cítila som ich v sebe. Stávali sa mojou neoddeliteľnou súčasťou. Požierali ma zaživa. Ničili ma. Už som viac nedokázala definovať, kto vlastne som.

Pod kožou to vo mne vrelo. Celý vesmír sa zúžil do jednej chladnej izby, do jednej čiernej skrinky. Vonkajší svet už viac nebol mojím svetom. Všetko podstatné a zásadné som držala vo svojich rukách. Zaujímavé bolo, že aj napriek strachu a neznesiteľným obavám, ktoré som pociťovala ku skrinke, nedokázala som sa jej vzdať. Nemohla som bez jej bezprostrednej blízkosti v noci zaspať, slobodne dýchať počas dňa, nechutilo mi ani jesť. No keď som sa jej držala nablízku, myseľ som mala ako nepopísaný kus papiera.

Cítila som nekonečnosť prázdnoty a mrazivosť neutíchajúcej samoty.

Ja som sa stávala skrinkou alebo skrinka sa stávala postupne mnou samotnou?

Odvšadiaľ na mňa doliehala nevymedzenosť hraníc.

II.

Neviem, ako som sa tu ocitla, ale v noci ku mne dolieha zvláštny šepot. Myslím si, že jeho zdrojom je čierna skrinka. Je utvorená z toľkých ornamentov a písma, aké som doposiaľ nikde nevidela. Ťažké ebenové drevo sa mi zarezáva do kože. Prehovára ku mne, priamo do môjho uboleného vnútra.

Z rán na predlaktiach sa mi opäť spustila krv. Šepot zosilnel.

Rozplakala som sa. Prázdno mi zovrelo vnútornosti. Vyvrátila som žlč a sliny. Zatočila sa mi hlava z tejto nikdy nekončiacej mizérie. Tá vec ma, jednoducho, požierala zaživa a ja som bola voči jej vplyvu úplne bezmocná.

Snívala som, že sa stanem slávnou maliarkou. Ľudia si budú radi kupovať moju tvorbu. Ubytujem sa na odľahlej samote uprostred lesa a z prírody budem dennodenne nasávať inšpiráciu. Namiesto toho sedím odvrhnutá všetkými a všetkým, sama, opustená uprostred zaprášenej dlažby, načúvajúc tichu a miestami zlovestnému šumu.

Pamätám si, že včera som bola natoľko hladná, že som musela zjesť kus svojho lýtka, a taká smädná, že som sa lačne napila svojej krvi. 

Tá vec ma totiž ničí. A ja sa nechám. Určuje mi smer, kým mám byť, čo mám cítiť.

Už to viac nie som ja. Stala sa zo mňa prázdna schránka s nekonečne temným jadrom.

Stala sa zo mňa... čierna skrinka.

LadyNostalgia