Moje najdrahšie zlatíčko je debut amerického autora G. Tallenta, ktorý je osobitým opisom divokej, nespútanej kalifornskej prírody a drsného jazyka antisociálnych jedincov. Zároveň je tragickým prerozprávaním života mladého dievčaťa, ktorého trauma privedie (ne)dobrovoľne na okraj spoločnosti, až sa ocitne sama, odkázaná na pomoc druhých.
Po tejto knižke som zatúžila hneď, ako som zbadala jej anotáciu a dátum blížiaceho sa vydania. K jej prečítaniu som sa však dostala až teraz. Odkladala som si ju na letné dni a správne rozpoloženie. Veľmi ma potešilo, že dej sa bude odohrávať v lesoch a hlavná hrdinka bude duševne poznačená istou traumou a iná, ako ostatné dievčatá z triedy.
Knižku má na svedomí vydavateľstvo Odeon, ktoré mám veľmi rada, ale v poslednej dobe sa mi do rúk nedostali skvosty s ich logom na obálkach. Týmto dielom si to však u mňa vyžehlili...
Julia Alveston, ktorá má prezývku Dračica, má 14 rokov a žije s otcom v hlbokom lese, na okraji spoločnosti, kde sa potuluje v prírode. Je zvyknutá prejsť niekoľko kilometrov a je schopná prežiť v lese, odkázaná iba sama na seba. Otec ju po smrti matky vychovával iným spôsobom - snažil sa ju naučiť samostatnosti, vytrvalosti, odvahe, ale zároveň ju týral a zneužíval. Juliu to natoľko poznačilo, že nebola schopná nadväzovať kamarátske vzťahy a vytvorila si silný odpor k ženám. Kvôli izolácii v lese a vplyvu psychopatického otca Martina nikomu a ničomu nedôverovala, ale zároveň sa nedokázala z jeho charizmatického vplyvu vymaniť. Vždy sa zo svojich potuliek lesom vrátila späť domov, aj keď už mnohokrát túžila odísť navždy preč z toho prehnitého miesta plného lží a sebaklamu.
V škole nemá príliš dobrý prospech. Zaostáva za svojimi spolužiakmi, ale nie preto, že by bola menej inteligentná, skôr preto, že sa jej nechce.
Jedného dňa narazí v lese na dvoch chalanov, ktorí sa v lese očividne stratili a nevedia z neho nájsť cestu von. Vonku sa stmieva a Dračica zvažuje, či vyjsť z úkrytu a pomôcť im, alebo sa na nich vykašľať. Napokon zvolí prvú cestu a nepočúva tichý hlas v hlave, ktorý k nej neprestajne prehovára v zmysle, čo by na to povedal jej otec.
Stredoškolák Jacob je vtipný chlapec, ktorý žije odlišným spôsobom života, ako ona. Keď ju privedie do ich domu, Dračica nemôže uveriť vlastným očiam. Ich dom je obrovská vila, ktorá žiari čistotou a prekypuje láskou. Odrazu si uvedomí, že ich svet nie je natoľko dokonalý, ako si myslí jej otec. A že sa dá žiť aj celkom inak.
Na jednej strane by chcela žiť takým bezstarostným životom ako Jacob, no na druhej strane sa nedokáže vytrhnúť z pomyselných spárov svojho psychopatického otca. Ovplyvnil ju v toľkých smeroch, že premýšľa a koná, ako by konal on. Aj keď sa chce začleniť medzi ostatných, nevie to, pretože je zvyknutá na drsný štýl života v štýle bojuj prežiť, inak zomrieš. Martin by radšej zabil ju a následne sám seba, než by mala žiť bez neho a navždy ho opustiť.
Je pre neho všetkým. Po nociach s ňou spáva a počas dňa ju učí lovu, vytrvalosti pri rôznych experimentoch so zbraňami a núti ju čítať filozofické traktáty, aby mala prehľad a zdravý úsudok. V jeho svete niet priestoru pre omyly a nedokonalosť.
Keď sa raz vráti z dlhej potulky domov, nájde v ňom mladšie dievča, než je ona sama, vystrašené a chudorľavé. Zistí, že ju Martin zachránil pred tyranskou rodinou rovno z ulice, ale zároveň sa stal ďalším dominantným mužom v jej živote, ktorý ju mal v úmysle zneužívať. Pri pohľade na iné dievča, ktorému sa dialo to, čo jej, si začala uvedomovať zvrátenosť celej situácie, ktorého bola priamou účastníčkou a rozhodla sa mu raz a navždy vzoprieť...
Knižka sa čítala výborne. Keďže je dej pretkaný opismi prírody a autor píše umeleckým a zároveň drsným spôsobom, občas ma niektoré opisy prírody nudili a pri mnohých pasážach som bola len apatickým konzumentom, ktorý dúfal, že na ďalšej kapitole sa dej opäť rozbehne.
Najviac ma iritovala postava psychopatického otca Martina. Miestami ma však fascinoval spôsob jeho uvažovania. Neveril spoločnosti, o svete vedel, že sa blíži k nevyhnutnému zániku, za ktorý si ľudia mohli sami, takže sa snažil svoju dcéru naučiť narábať so zbraňami a prežiť v prírode. Občas mu však v hlave, akoby preplo, a z očarujúceho, priateľského otca sa stal agresívny tyran, ktorý Juliu napr. nútil robiť zhyby, kým pod ňou držal nôž, alebo ju skopal na zemi, pretože vycítil, že sa jej zapáčil chlapec z lesa. Myslím si, že v jeho prípade nepôsobil ako ospravedlnenie ani fakt, že vyrastal v područí rovnako agresívneho otca, ktorý ho zanedbával.
V závere príbehu som ostala smutná, pretože Julia si prešla takými silnými traumatickými zážitkami, že z nej ostala ustráchaná existencia, bez priateľov, psychicky poznačená natoľko, že plakala pri každom náznaku prehry. Jej jedinou vášňou sa stala záhradka a psychicky sa ju snažila pozviechať jedine učiteľka Anna, u ktorej našla útočisko pred hrôzami sveta. Vyše roka ostala izolovaná v jej dome, pričom sa nevedela stretnúť ani s Jacobom.
Zamýšľala som sa preto nad tým, koľko veľa zlého urobí s človekom, ktorý narazí na nesprávneho človeka alebo žije s takým človekom a ovplyvní ho to natoľko, až stráca pojem o realite alebo to naruší jeho duševný stav či stav mysle, niekedy už navždy.
„Vôbec neviem, čo mám povedať," ozve sa Martin. „Neviem, čo ti mám povedať. Ľudskosť sa sama zabíja, pomaly, ničivo, kolektívne si serie do vody na kúpanie, serie na svet, len preto, lebo nevie pochopiť, že svet existuje. Ten tučniak a tá potvora tomu nerozumejú. Vravia ti hop, aby si skočila, a chcú, aby si si myslela, že to je svet, že svet sa skladá z hopkania. Ale svet taký nie je a ty si to nikdy nesmieš myslieť. Svet je Buckhornský záliv a Slaughterhouská roklina. To je svet a tá škola sú len - tiene a rozptýlenie. Nikdy na to nezabudni."
🌟🌟🌟🌟 4/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára