Žijeme vo zvláštnom, rýchlo sa meniacom svete. V jeden deň je niečo obľúbené a na druhý deň je tá istá vec považovaná za niečo absurdné. Ľudia sú hodnotení podľa rýchlosti, množstva zarobených peňazí a obľúbenosti v spoločnosti.
Spomínala som už, ako ma to všetko okolo unavuje?
Kedysi som sa za čítanie hanbila.
Ak som sa posadila vonku na lavičku s knižkou v ruke, z auta som počula posmešné výkriky na moju adresu, či nemám nič lepšie na práci.
Kniha sa postupom času stala mojím najlepším priateľom, pretože ona jediná na mňa nežiarlila a neohovárala ma. Poúčala ma a bola mojím tichým, pozorným spoločníkom. Nestála pri mne, pretože ma jedného dňa chcela zraniť.
Neviem si predstaviť cestovanie bez knihy. Aj v dopravných prostriedkoch sa vždy našiel nejaký hlupák, pre ktorého kniha predstavovala dôvod na výsmech. Neraz sa mi stalo, že som musela čítať od skorých ranných hodín kvôli štúdiu a aj to bolo pre niekoho dôvodom, aby mi pripomenul, že by som sa za túto moju záľubu mala hanbiť. Istý pán mi raz vo vlaku s chuťou predostrel jeho celoživotný príbeh o tom, ako bol od detstva nútený k čítaniu, ako ho to veľmi nebavilo a že zbožňoval matematiku, pričom sa nestačí čudovať, v akom svete to žijeme, keď mám otvorenú knihu o siedmej ráno.
Zo všetkých miest na svete to však bývalo najhoršie na škole. Dokonca aj na univerzite sa našiel hlúčik dievčat, ktoré sa s veľkou chuťou uškŕňali a obzerali za mnou, pretože som si čítala na chodbe, kde nik nebol čakajúc na zápis. "Pozri, toto budeš robiť, keď sa budeš nudiť - čítať! Ha-ha!"
Matikárka ma neznášala, pretože som okrem iného potajme na jej hodinách čítala knihu.
Neviem, kde sa v ľuďoch za tie dlhé roky nahromadila toľká zloba.
Viem už však, že všetky tieto narážky na moju adresu, akonáhle som vytiahla na verejnosti knihu, boli len ukážkou ich hlúposti a slabosti. Tým, že si na niekom títo ľudia kompenzujú svoje komplexy, cítia sa silnejšími a ich ego rastie do (ne)zvratných výšin.
Dlhé roky som sa však kvôli takýmto ľuďom hanbila vytiahnuť knihu v parku, na lavičke, vo vlaku... Mnohokrát som bola natoľko unavená spoločnosťou, v ktorej žijem, že aj keď som mala obrovskú chuť čítať, odložila som si ju na doma, pretože som viac nechcela počúvať hlúpe poznámky od hlúpych ľudí. A slúchadlá predstavovali pre mňa nie vždy najlepšie riešenie...
Neviem, či sa to niekedy zmení... Žijeme, že vraj, v rozmanitej, demokratickej, modernej a uvedomelej spoločnosti.
Kde sa nachádza?
Ja vôkol seba vidím len hlúposť, obmedzenosť, faloš a zlobu.
Myslím si, že aj napriek tomu, ako sa spoločnosť posúva neznesiteľne rýchlo vpred, po intelektuálnej stránke je to s ňou horšie a horšie.
Na jednej strane sú tu takí, ktorí sa za svoju záľubu čítať hanbia a na druhej strane sú takí, ktorí ukazujú množstvá kníh, ktoré prečítali, pretože chcú zapadnúť do komunity, ktorá však nemieni diskutovať o literatúre.
Kde sa stala chyba?
Neviem.
Stojím niekde uprostred a som zo všetkého smutná, frustrovaná, ale v podstate je mi to už jedno.
Kedysi som nemala energiu zahadzovať sa s hlupákmi a odpovedať im na hlúpe reči sarkazmom. Odteraz, ak mi nejaký taký človek opäť skríži cestu, tak urobím.
LadyNostalgia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára