Melmoth

Dielo Melmoth ma neuchvátilo, a to som sa na neho celkom tešila, pretože som bola zvedavá na temnú legendu o bájnej, tajuplnej Melmoth, ktorá v ľuďoch vyvoláva pocit viny a smútku a ktorá vôkol seba šíri vlnu neznesiteľnej osamelosti. 

Napokon ma v celej knihe zaujali len pasáže venované samotnej Melmoth a bavili ma len časti, v ktorých bola opisovaná. Dozvedela som sa teda čo to nové o tejto bájnej a úplne úžasnej bytosti (a tu to celé moje nadšenie aj končí).

Vôbec ma neočarilo spracovanie knihy, ktorej dej plynul totálne lemravým tempom (inak sa to ani nedá nazvať) a jednotlivé postavy, ktoré sa dejom mihli, mi boli natoľko nesympatické, že som po vyše 160-tich prečítaných stranách začala premýšľať, či chcem vôbec ešte pokračovať v čítaní alebo svoj čas venujem nejakému inému dielu, ktoré ma bude aspoň baviť (ak mi aj nič nové neprinesie). A tak som jeho úplné prelúskanie vzdala. Nuž, nie som typ čitateľa, ktorý za každú cenu musí dočítať načaté dielo...

Tento článok preto venujem už spomínaným úžasne opísaným pasážam o Melmoth-ke. Táto démonická žena ma zaujala natoľko, že som musela preskúmať, či ju nejaký umelec nestvárnil v obrazoch alebo v sochách. Pri (ne)horlivom bádaní som natrafila na vskutku úchvatného umelca morbídnych skulptúr Emila Melmotha ♥. 

Hovorilo sa o nej po celej Európe aj na Strednom východe; ženu v tmavom oblečení ste zazreli len kútikom oka a keď ste obrátili hlavu, zmizla. Je to svedkyňa Melmoth, ktorá blúdi po Zemi, kým nie je unavená a nekrvácajú jej nohy. Je osamelá a túži po spoločníkovi, navštevuje cely aj azylové domy, vypálené obydlia a nazerá do priekop - šepká, šušká a vždy pozná vaše meno. Alebo vás sleduje po chodníkoch a uličkách v tme, prípadne príde v noci, sedí a čaká konča postele.

Keď na vás uprie pohľad, ako keby vás sledovala celý život - ako keby videla nielen každý váš čin, ale čítala aj každú myšlienku, poznala každé temné tajomstvo, dokonca skrytú krutosť...

V jednej chvíli som bol sám a v nasledujúcej už nie. Bolo to rýchle a absolútne. Ako som sa načahoval k dverám, moja ruka sa dotkla JEJ. Premkol ma strach aj prekvapenie, stál som na mieste a nemohol som nič robiť, len sa pozerať. Vlasy mala drsné a dlhé, pohybovali sa pomaly, akoby plávali pod vodou. Tvár mala milú a zároveň desivú: oči ako olejové škvrny vo vode - sivomodré sťa oceľ, ale ich farba akoby sa menila - a boli zasadené hlboko v lebke. Aj jej pokožka akoby sa pohybovala. Pripomínalo mi to tieňohru na stene: raz bola biela, raz úplne tmavá. Potom zdvihla k ústam jeden prst, aby mi naznačila, nech som ticho. Oči sa jej naplnili slzami a pomaly jej stekali po lícach.

Melmoth sa nezmieriteľne blížila po ulici. Neprišla zahalená v oblaku dymu, ale lemovaná jemným modrastým svetlom, ako keď horí plyn. Jej šaty okolo nej povievali, ako kráčala. Pravdepodobne, už tisícky rokov chodila v jemných čiernych šatách, takých jemných, že sa jej pri chôdzi prelievali ako tekutina. Na tvári sa jej mihol tieň. Chodidlá mala krvavé a bosé, na pražských uliciach zostávali po nej krvavé stopy.

K Ježišovmu hrobu raz prišla skupina žien a našli ho prázdny a kameň bol odvalený. A priamo v tej záhrade uvideli živého Božieho syna. Bola však medzi nimi jedna, ktorá neskôr poprela, čo videla. Tvrdila, že nevidela Božieho syna, ktorý vstal z mŕtvych. Preto je prekliata a musí blúdiť po zemi, stále hľadá hriechy a zlo na svete, ktorý je celý zlý a prehnitý. Ona je svedkyňa tam, kde niet svedkov, a dúfa, že raz nájde spasenie.

Taká je legenda. A volá sa Melmoth, teda svedkyňa, alebo Melmotte, Melmotka v závislosti od mesta, kde sa človek narodil. Je absolútne osamelá a jej osamelosť sa skončí až na konci sveta, až potom dostane rozhrešenie. Takže prichádza k tým, čo v živote klesli na samé dno. Tí, ktorých si vyberie, na sebe pocítia jej oči. Potom zdvihnú zrak a vidia, že ich sleduje - a ona zdvihne ruky a povie: „Chyť ma za ruku! Som taká osamelá!"

Postava Melmoth ma uchvátila hlavne kvôli jej osamelosti a temnote, ktorú má zakorenenú hlboko v srdci. Myslím si, že tajomstvo, ktoré vôkol seba šírila, nikto nikdy neodhalí a takýchto záhad je vo svete neúrekom. Túto postavu možno vnímať ako dokonalé vyobrazenie hriechu a ľudských nerestí. Ako keby pre každého človeka predstavovala isté, pomyselné zrkadlo negatívnych vlastností a rôznych neduhov. Vo svojej podstate je to postava, ktorá je krásna vo svojej mrzkosti.