sobota 5. septembra 2020

Laura Frantz - Večné puto


Ďalší historický román - Večné puto, po ktorom som siahla je od americkej autorky Laury Frantz. Na obale knihy ju glorifikuje aj autorka Julie Klassen a hovorí o tomto diele ako o príbehu o impozantnej a strastiplnej ceste viery a lásky. Mňa tento impozantný román trochu (alebo viac?) sklamal a daná autorka si až tak veľmi nezískala moje čitateľské srdce. Mala som v pláne si od tejto autorky ešte prečítať dielo Čipkárka, pretože rozvíja príbeh z prostredia koloniálnej Ameriky a jej anotácia mi prišla väčšmi dobrodružná, miestami špionážna. No po tomto čitateľskom zážitku uvidím, či jej dám ďalšiu šancu. 

Opäť som sa v tomto prípade nechala nalákať prekrásnou obálkou, na ktorej som neraz spočinula kochajúcim sa pohľadom. Hlavnú hrdinku Lark som si presne takýmto spôsobom počas čítania aj predstavovala a hlavne kvôli nej som dielo dočítala dokonca, pretože ako postava ma veľmi bavila a od prvých stránok som si ju obľúbila.

Lark pracuje ako bylinkárka a včelárka na pozemku lairdovho zámku. Laird (lord) Magnus vyrastal spolu s Lark na škótskom ostrove Kerrera a viazalo ich tak dlhé puto, ktoré k nikomu inému necítil. Za tie roky sa do nej postupne zamiloval, lenže jeho šľachtický titul mu nedovoľoval oženiť sa s "obyčajnou" bylinkárkou. Otec mu pred smrťou nakázal, aby poňal za ženu istú bohatú slečnu Islu z Edinburghu. Tej sa dlhé roky nedarí otehotnieť, a tak jej Lark neprestajne predpisuje všakovaké elixíry na plodnosť. Nič však nepomáha. A lord je zúfalý z toho, že stále nemá dediča...

Tu nastáva v románe zvrat, ktorý ma prekvapil a po tento zvrat ma román veľmi bavil. Čarovné prostredie ostrova, krásna a nežná Lark, opisy jej každodenného, pre niekoho monotónneho, života... Čítanie som si náramne užívala. 

Isla sa však zblázni a skočí z útesu. Jej rodina to nemieni nechať len tak a namiesto toho, aby na nich padla hanba verejnosti, snaží sa na niekoho hodiť vinu za smrť ich jedinej dcéry. A tou obeťou sa stane samotná Lark. Keďže jej miešala všakovaké elixíry, Islin veľavážený otec i slúžka začnú šíriť príbeh o toxickom odvare, ktorý jej namiešala a ktorý ju zbavil zmyslov i rozumu. Na súde jej, samozrejme, pomôže milovaný Magnus, lenže tým vrhne zlé svetlo i na seba. Oboch ich odsúdia do vyhnanstva. 

A práve v tomto momente pomaly, ale isto opadával môj entuziazmus, ktorý som počas dovtedajšieho čítania nadobudla...

Plavenie sa po mori, následné vyhostenie Larka i Magnusa na ďaleký ostrov mimo Škótska, suché dialógy, pomalé a zbytočne rozťahané napredovanie deja... Pri posledných päťdesiatich stranách sa mi zdalo, že autorka z Lark vysala všetku charizmu a krásu, jedinečnosť a istú romantickosť. Stala sa z nej nevýrazná, plochá a apatická bytosť. Na jednej strane chápem toto jej rozpoloženie, keďže jej odišiel milovaný Magnus na dva roky na úplne iný ostrov do vyhnanstva, ale na druhej strane ma vôbec nebavilo čítať o jej každodenných pletkách a bylinkách, ktoré pestovala. Už to začínalo byť obohrané ako zlá platňa.

Veľmi sa mi páčilo, že každá kapitola začínala nejakým zaujímavým citátom rôznych autorov, prezidentov danej doby a pod.. Navnadili ma na ďalšie čítanie a ulahodili mojim očiam. Lenže, presne tento istý prvok som si všimla už pri fenomenálnej Julie Klassenovej, a tak som sa sama seba spýtala, či autorka nekopírovala jej štýl...

Skutočnú hodnotu človeka poznáme podľa toho, ako sa správa k niekomu, kto pre neho nemôže celkom nič urobiť. (Samuel Johnson)

V podstate, od začiatku až do úplného konca som čakala, kedy sa Magnus spamätá, nebude hľadieť na predsudky spoločnosti a otvorí svoje srdce krásnej Lark. Každý si veľmi ľahko domyslí presladený záver, ktorý autorka čitateľovi predstavila a na ktorý ma po celý čas čítania nenápadne lákala... Takže v konečnom dôsledku som sa z neho (aj keď už dosť letargicky) tešila.

Avšak, vo Večnom pute som sa nedozvedela skoro nič nové, čo sa týka nejakých historických reálií. Zaujalo ma, že kedysi bolo obliekanie si kiltu považované v Škótsku za zločin (riadna hlúposť!). Taktiež rôzne národné pokrmy (najviac ma zaujal nápoj s názvom syllabub, čo bol anglický osviežujúci nápoj s obsahom mlieka, smotany, s troškou vína a osladený citrónovou príchuťou, populárny od 16. do 19. storočia), všetci obľubovali pitie čaju a pri čítaní som si ho aj ja poriadne dopriala. Problematika pašovania pre mňa taktiež nebola niečím novým, už som sa s touto tematikou stretla pri predošlej autorke.

🌟🌟🌟 3/5


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára