Sú dni, kedy natrafím na úžasné filmy a ešte do toho aj čítam viac než úžasné knihy, pri ktorých si skvele odpočiniem a zároveň mi naplnia ducha hlbokými myšlienkami. No často úplne stačia sympatické postavy a aký-taký zmysluplný dej a rada sa nechám unášať vlnami fantázie.
Potom sú však dni, kedy filmy stoja za... a rozčítané knihy môjho ducha už totálne zaklincujú pod čiernu zem a ešte mi aj spôsobia bolesti hlavy. Dielo KATA je presne týmto prípadom a musela som si zaliať silnú čiernu kávu, aby som predýchala znechutenie, zhnusenie a veľké sklamanie, ktoré ma pri jej čítaní čakalo a kvôli ktorému som odmietla ďalej pokračovať v príbehu a smutne ho odložila bokom. Jediné plus je, že mám túto knihu požičanú z knižnice, takže nemusím ľutovať vyhodené prachy.
Toto dielo som zaregistrovala v podstate skoro hneď, ako vyšlo spolu so Šepkárom a ešte ďalším trilerom, na ktorého názov som už zabudla (ale ten Šepkár rozhodne stojí za prečítanie a ponúka fakt úžasný čitateľský zážitok). Obe diela malo na svedomí nakladateľstvo Lindeni, čiže som do nich šla s istými očakávaniami a s miernym nadšením. Pri tomto diele ma však čakalo... iba sklamanie.
V skratke sa jedná o psychologickú sondu do života matky, ktorá stratí dcéru a jedného dňa jej polícia príde oznámiť, že sa dcérino telo (po roku) našlo vyplavené na brehu (tuším) jazera a matka KATA začne psychicky čoraz viac upadať na duchu. Je to príbeh z prostredia Islandu a prvých sto strán ma naozaj bavilo. Kata pracuje ako zdravotná sestra na onkologickom oddelení a spomedzi riadkov ku mne doliehala jej úzkosť, smútok, znechutenie zo stavu pacientov i z vlastného života, v ktorom sa ako keby nedokázala nájsť a taktiež stiesnenosť z jej existencie.
Lenže ako postavu som si ju vôbec neobľúbila a ťažko sa číta román, ktorý je po tejto postave pomenovaný a v ktorom vystupuje ako hlavná protagonistka.
Asi najviac mi prekážala jej silná (miestami až sektársky pôsobiaca) viera. Prišlo mi to, ako keby jej vzťah k Bohu zaslepil reálne videnie sveta i vlastnej zúfalej dcéry a jej tiché volanie o pomoc.
A tu som došla v knihe do bodu, kedy som pocítila silné znechutenie - pri opisovaní puberty jej dcéry autorka začala vymenovávať kapely, ktoré vraj taktiež ovplyvnili jej správanie a myslenie a tiež začala ozrejmovať krátku históriu Alžbety Báthoryovej (pričom je to historická osobnosť, ktorú by mal v 21. storočí poznať temer každý, no zrejme KATA žila vskutku zabedneným spôsobom života, keď o nej dovtedy nepočula). Tie kapely nepatria k mojim srdcovým záležitostiam, ale tak trochu sa duševne považujem za súčasť danej sub-kultúry a prišlo mi smiešne, aby racionálne zmýšľajúca autorka zahrnula do textu niečo takéto a odôvodňovala zlý duševný stav dcéry počúvaním tejto hudby. Nepríde mi to v pohode, ani keby tento aspekt mal bližšie ozrejmiť zlý psychický stav Katy.
Knihe som ešte dala šancu, pretože ma táto záležitosť v prvom rade pobavila a neprešla ma zvedavosť, ako bude dej napredovať. Dej však nenapredoval a Kata začínala prežívať akési psychózy a bludy, kedy sa ocitla v domčeku pre bábiky, ktorý patril jej dcére, a prechádzala jeho miestnosťami, pričom komunikovala s nejakým nesympatickým človekom a tento jedinec v tom domčeku väznil nejaké zdrogované dievča, ktoré porodilo mutanta a KATA mu pomáhala odsávať mlieko, aby ho mohla nakŕmiť.
Mám rada metafory... inovatívne myslenie... rôzne abstrakcie. Som ZA všetkými desiatimi za, napíšem to jednoducho, INAKosť. Ale táto pasáž, ktorá mala po pár kapitolách pokračovanie, hraničila už s nevkusom. A u mňa nedošlo k porozumeniu. Akurát tak k znechuteniu a knihu som rozčarovane odložila nabok.
Úprimne sa divím, že toto dielo má pod patronátom Lindeni, ktoré zbožňujem a doteraz ma jeho knihy neznechutili takým spôsobom ako táto.
Ako sa však vraví, všetko je raz po prvýkrát a aby som v tomto článku nesršala len samou negativitou, musím pochváliť obálku, na ktorej je smrtihlav a je naozaj nádherný. Škoda, že sa to nedá povedať o príbehu. Nebudem ho ani hodnotiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára