Začiatok nového roka som započala s najnovším počinom od Kinga. Nebudem sa tu rozpisovať o mojej absolútnej nesympatii voči obálkam od Ikaru, čo sa týka diel od neho (a keďže Kinga oveľa radšej čítam v slovenčine, musím túto svoju antipatiu prekonať). Na Inštitúciu som sa tešila celý rok, odkedy som sa dočítala na nejakej anglickej stránke, že má vyjsť a už len horlivo očakávala preklad. Podľa anotácie som usúdila, že King upustil od detektívky a opäť by mal prejsť k téme nadprirodzena, čo ma potešilo.
Inštitúcia je príbeh o sile priateľstva, spolupatričnosti, lásky v nepriaznivých podmienkach, v ktorom King načrtol (škoda, že len načrtol) tzv. šachovnicové uvažovanie sveta a manipuláciu so spoločenským dianím vo svete. Čitateľ sa môže zamýšľať nad dopadom zla, silou manipulácie. Hlavnými hrdinami sú tu deti, ktoré ovládajú telekinézu alebo telepatiu a sú nadmieru inteligentné, niektoré priam až geniálne. Ročne je na celom svete unesených státisíce detí a mnohé sa nikdy nenájdu... Deti v tomto diele sú prenesené do Inštitúcie, kde ich nečaká nič dobré - budú podrobené experimentom s ich mysľou a schopnosťami.
...tento život, o ktorom si myslíme, že ho žijeme, nie je skutočný. Je to len tieňohra a ja osobne sa poteším, keď mi pri nej zhasnú svetlá. V tme sa všetky tiene strácajú.
Opäť by som toto dielo rozdelila na dve pomyselné polovice - prvá časť, ktorá siaha asi do tristo strán, kde sa čitateľ zoznamuje s prostredím Inštitúcie; s hlavným hrdinom Lukeom, ktorý je génius a bol unesený, aby na ňom vykonávali pokusy; s ďalšími deťmi, ktoré sú iné a niečím výnimočné; a celý tento koktejl pôsobí pochmúrne a udržiava si čitateľovu pozornosť, pretože je zvedavý, čo sa bude diať a prečo tie deti uniesli, jednoducho - nič nedáva zmysel...
- druhá časť, ktorá nasleduje na mňa pôsobila ako ľadová sprcha a postupne zo mňa vyprchávalo nadšenie z čítania, pretože jednotlivé kroky hrdinov som už očakávala a ničím ma neprekvapili. Asi najhoršia bola pasáž, kde autor rozoberal činnosť vlakov a stav amerických staníc... Často sa dej posúval nezmyselnými, hádavými dialógmi a King sa viac nehral s uvažovaním detí alebo ani nerozvíjal nejaké hlbokomyseľné úvahy o svete, zle a telepatii... To mierne vylepšil v posledných desiatich stranách, kde sa, konečne, viedol rozhovor, na ktorý som celý čas čakala - o telepatii, telekinéze, stave sveta a pod., ale prišiel neskoro a King ho opäť iba načrtol.
Boli tu postavy, ktoré si rozhodne vyžadovali väčší priestor a boli natoľko zaujímavé, že by som sa rada väčšmi ponorila do ich mysle a minulosti (napr. Bubeník, pani Sigsbyová, Helen...), ale King to opäť neumožnil a mňa táto skutočnosť uvrhla iba do väčšej frustrácie. Pri posledných 50 stranách som si uvedomila, že presne viem, ako to celé skončí a ani som sa nenáhlila do dočítania, pretože som bola mierne znechutená. Tento príbeh mal väčší potenciál, než bol skutočne využitý.
Darmo, King starne. Dej sa posúva primárne vďaka akčným scénam a hádavým dialógom. Nie je to už, čo to bývalo. A asi najviac mi pri tomto príbehu chýbalo väčšie pohranie sa s témou telepatie a telekinézy. Aj ten záver... pár výbuchov, prestrelka... Neviem sa zmieriť s akčnosťou tohto diela, keď by sa malo uberať nadprirodzeným smerom...
🌟🌟🌟 3/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára