Normálni ľudia od mladej autorky žijúcej v Dubline je dielo označované za "najlepší román roka 2018", za "najoceňovanejší román súčasnosti" a získalo cenu Costa Novel Award. Bolo taktiež nominované na Man Bookerovu cenu za rok 2018 a získalo mnoho ďalších cien. Na zadnej strane obálky na neho tiež ospevujú ódy rôzne weby i autorka Osamelého mesta (perfektné, smutné dielo) Olivia Laing.
Väčšinou sa vyhýbam až takto nesmierne ospevovaným knihám, pretože nemám rada sledovať mainstream a možno je to niekedy na moju škodu, ale čím viac cien získa v súčasnosti nejaké dielo, tým viac ma to od neho odrádza (žeby paradox?).
Tento román ma dokonca nezaujal ani len obálkou, ktorá je (za mňa) vyložene otrasná a ešte v nechutnej oranžovej farbe, ktorú absolútne neznášam (rovnako ako žltú - no nepristala by jej čierna viac?).
Avšak, upútala ma anotáciou a názvom. Pojem "normálnosť", ktorý je nielen v dnešnej dobe skloňovaný zo všetkých strán, by si určite zaslúžil siahodlhú intelektuálnu debatu a väčšinou, keď ho niekto začne zmieňovať, spozorniem a vrie vo mne zlosť. Čo je (ne)normálne pre niekoho, nemusí byť (ne)normálne pre druhého a úprimne, bola by som najradšej, keby sa toto slovo odstráni zo slovníkov i zo slovnej zásoby vôbec.
Hlavní hrdinovia tohto románu Connell a Marianne sú veľmi odlišní, ale zároveň majú v sebe isté prázdno, ktoré ich spája. Connell je v škole veľmi obľúbený a Marianne je považovaná za divnú a tajomnú samotárku. Pochádza z bohatej rodiny a Connellova matka do ich honosného sídla chodieva upratovať. Jedného dňa, keď ide Connell mamu vyzdvihnúť z práce, na seba narazia a nadviažu rozhovor. Marianne sa zapáči od prvého pohľadu a Connell analyzuje, čo sa to deje s jeho životom, odkedy mu do neho vstúpi. Lomcujú ním hanba a výčitky svedomia, pretože na jednej strane sa nechá strhnúť vášňou a začnú sa stretávať, no na druhej strane sa k Marianne pred nikým nepriznáva kvôli jej divnej povesti v škole.
A od momentu, kedy na seba po prvýkrát narazia, sa strhne vlna ich vzájomnej príťažlivosti, na ktorej sa čitateľ chtiac-nechtiac nechá niesť spolu s nimi až po úplný koniec plný trpkej horkosti. Obaja cítia, že je medzi nimi niečo zvláštne - niečo, čo ich spája, ale čím ďalej, tým viac ich to "niečo" od seba vzďaľuje.
Vždy v nej bolo niečo, čo sa muži snažili ovládnuť, a táto túžba
sa veľmi podobala na príťažlivosť, dokonca lásku.
Deprimovalo ju, akí sú ľudia predvídateľní.
Môže byť svet natoľko odporné miesto, že je v ňom láska
na nerozoznanie od najnižších a najhanlivejších násilníckych pudov?
Kniha sa číta sama a po tejto stránke jej niet čo vytknúť. Trvalo mi niekoľko strán, aby som si zvykla na neznačenie priamej reči, ale postupne mi to vôbec neprekážalo a adaptovala som sa na tento autorkin ozvláštňujúci prvok. Celý príbeh sa odohráva v časovom rozpätí troch rokov. Počas vstrebávania príbehu som musela siahnuť po notese a niektoré myšlienky si aj zapísať a pri niektorých pasážach mi prišlo veľmi smutno - zasiahli ma na tom najzraniteľnejšom mieste a musela som si ich prečítať znovu. V Marianninom správaní som sa veľmi často nachádzala a mnohé jej skúsenosti mi neboli cudzie.
Myslím si, že autorka dokonale vykreslila (a naznačila, zbytočne nevysvetľovala) (ne)vzťah ľudí, ktorí v skutočnosti nedokážu milovať (a to bezpodmienečne a láskyplne). Obaja prežili určitú traumu, ktorá im to jednoducho nedovoľovala. A táto trpká skúsenosť ich k sebe pritiahla, ale nedovolila im zájsť za istú hranicu. A kvôli tejto skutočnosti sa mi dielo veľmi páči a nemám mu čo vytknúť, pretože autorka zbytočne neanalyzovala ich kroky a ako keby len jemne prechádzala štetcom po ich tajomných zákutiach duše a citlivých miestach.
...namýšľal si, že je ako ona, že ich definuje rovnaká neopísateľná duchovná ujma,
a ani jeden z nich si na tomto svete nikdy nenájde miesto.
Ale on nebol taký pošramotený ako ona.
Len sa tak pri nej cítil.
Už teraz som zvedavá na seriálové spracovanie románu a zrejme mi ešte dlho ostane rezonovať v mysli.
🌟🌟🌟🌟 4/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára