Peter Macsovszky, rodák z Nových Zámkov, ktorý aktuálne žije v Austrálii, finalista Anasoft litery, autor experimentálnych literárnych textov a jeden z predstaviteľov súčasnej postmodernej tvorby.
Kým niektoré jeho zbierky poetických textov sťažka recipujem a interpretujem, mnohé vo mne zľahka zarezonujú a úderne reflektujú nadčasovosť hnilobných procesov spoločnosti, ľudstva ako takého a nezvratnosti smrti. Doposiaľ však nedokážem s určitosťou tvrdiť, či sa mi diela od tohto autora páčia alebo nie. Jedno je však isté - je iný... a taktiež trefný, surový, správne ironický až sarkastický, miestami depresívny, ale ostáva svoj a na nič sa nehrá.
Jeho postmoderné dielo Mykať kostlivcami vyšlo v roku 2010 vo vydavateľstve Drewo a srd, ktoré sa orientuje na experimentálne a inovatívne texty.
Rovnako, ako neviem s istotou tvrdiť, či mi tento autor imponuje alebo nie, je na tom aj môj vzťah so slovenskou tvorbou. Všade sa nájdu kvalitné výnimky a je potrebné preberať a správne vyberať. Myslím si, že toto dielo je jednou z tých kvalitných výnimiek, ktorého mnohé pasáže mi prebehnú mysľou ešte niekoľko dní po dočítaní...
Ťažko sa dá adaptovať, keď nemám žiadnu spätnú väzbu...
Rozprávačom knihy je Šimon, ktorý posedáva v nejednej zapadnutej krčme uprostred chladného Amsterdamu a len tak pozoruje ľudí naokolo, dianie v krčme a mimo nej na ulici. Popritom sa zamýšľa nad svojou (ne)zmyselnou existenciou a nad svojím vzťahom, ktorý speje k zániku, nad svojou neurotickou matkou a otcom, s ktorým nie je príliš v kontakte, nad bývalými priateľmi a ich životmi...
Vo svete sa cíti neukotvene, nezaradene, depresívne a ľudia sa mu hnusia, zapáchajú mu a vo všeobecnosti mu, jednoducho, prekážajú. Ani sám zo seba nie je nadšený, že je tiež človekom, no veľmi dobre vie, že ho ostatní nikdy neprijmú medzi seba, pretože má hlboko v sebe skryté niečo primitívne, pudové, čo ho od nich odpudzuje...
Na opis okolitého prežívania ľudí používa Macsovszký explicitné výrazy, surové až expresívne slovné spojenia, vulgarizmy. Často sú prítomné irónia a sarkazmus, čierny humor, cynizmus a pod..
V podstate sa Šimon neprestajne mysľou vracia k zmyslu svojej existencie i existencie samotného ľudstva a aby sa vymanil z okov nudy a frustrácie siaha po alkohole, ktorý mu otupuje zmysly.
Nedá sa začať nový život, možno žiť len variant toho, ktorý sme žili doteraz.
Šimon pociťuje voči svojej aktuálnej žene neustály pocit strachu a obavy, aby sa jej nič nestalo, pričom jej sám veľmi ublížil. Miestami už ani nemožno priamo určiť, čo sú jeho fantazmagórie, predstavy a čo skutočné spomienky...
SPOILER: Ku koncu sa čitateľ ocitáva v jadre jeho temného myšlienkového bludiska, z ktorého (skryto - medzi riadkami) pochopí, že sa z neho vplyvom rozvrátenej, nezmyselnej doby, stal sociopat.
Dochádza k fixnému stanovisku, že svet je ilúzia a nikdy ho nič nezmení...
Zbil ju. Zo zvedavosti. A zvedavosť ho premohla, lebo sa nudil.
...Aby vedel, aké to je.
Dajte mi inú planétu. Lebo na tejto sa cíti ohrozený, keď sa tak pozerá na to, akej logiky sú dnešní zombíci schopní.
Kniha sa číta vskutku veľmi ľahko. Kapitoly a celkovo text sám o sebe je zaujímavo a inovatívne členený, čo by som od postmoderného textu očakávala, takže ma to ani neprekvapilo. Jediné, čo mi miestami prekážalo, boli nepreložené konverzácie vedené v holandčine. No na druhej strane sa tým možno poukázalo na Šimonov antipatický postoj voči čomukoľvek a komukoľvek, čo vystúpilo spoza riadkov priamo k čitateľovi.
Zdalo sa mu čudné, že smrť tých, s ktorými nevieme počas života nijako vychádzať, zanecháva po sebe oveľa väčšie prázdno než smrť najbližších. Smrť nie je prirodzená. Nič, čo sa človeku prihodí, nie je prirodzené, pretože jeho prítomnosť kladie svetu otázky.
Šimon priveľa premýšľa a myslí si, že to je jedna z jeho vlastností, ktorá ho oddeľuje od druhých. Nedokáže si nájsť poriadne a stále zamestnanie, pretože odmieta hrať ich hru. Rovnako, ako sa točí jeho mozog v bludisku čiernych myšlienok, tak sa aj svet točí v nekonečných, opakujúcich sa kruhoch zániku a zrodu všetkého.
V texte je prítomná hmotná surovosť, emocionálna i existenčná hĺbka, ktorá sa dostane človeku pod kožu. Mykať kostlivcami je originálnym dielom na poli slovenskej literárnej tvorby a skrýva v sebe niečo viac. Žiadna plytkosť, bezduchosť a prázdne slová. Namiesto toho bytostný pesimizmus, depresia a brutálnosť života, tiché pozorovanie až stalking okolia, žiadne naznačovania, ale priame pomenovania skutočnosti.
🌟🌟🌟🌟 4/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára