Simone de Beauvoir možno poznať ako družku J. P. Sartra, ale najmä ako francúzsku spisovateľku a feministku, predstaviteľku existencializmu. So Sartrom ju spájala podobná životná filozofia, pričom sa za neho nikdy nevydala, pretože neuznávala manželstvo. Považovala ho za niečo, čo ženu dusí.
Osobne sa neradím medzi feministky a s touto autorkou som sa pri jej zbierke troch poviedok s názvom Zlomená žena stretla po prvýkrát. Vždy si rada rozšírim svoj čitateľský obzor a do budúcna dám ešte autorke šancu, pretože ma nesmierne očarila.
Dostalo sa mi do rúk staručké vydanie z r. 1970 a táto zbierka obsahuje temné, melancholické, deštruktívne, depresívne poviedky Věk odříkání, Monolog a Zlomená žena. Tieto texty majú jeden spoločný ukazovateľ, a tým je postupný emocionálny rozpad a duševný rozklad ženy. Žena v nich túži po jedinom - milovať a byť navždy milovaná, ale svojou láskou od seba odoženie všetkých vôkol seba. A láska, ba až neschopnosť lásky, jej spôsobí rôzne psychické problémy.
V prvej poviedke Věk odříkaní ide o manželský pár intelektuálov/profesorov/vedcov, ktorí si začínajú uvedomovať ťažobu staroby. Manžel už nedokáže prísť k novým objavom a žena sa cíti byť pozorovateľom okolia, ku ktorému sa už nedokáže priblížiť tak, ako kedysi. Lipne na jedinom - na svojom synovi, ktorý sa jej však otočí chrbtom po tom, čo zmení svoj životný postoj a nájde si ženu. Všetky jej presvedčenia a istoty sa rúcajú, s manželom sa háda, cíti sa zničene navonok i vo vnútri. V podstate ju staroba úplne nivočí a prepadá sa tak do priepasti depresie.
Druhá poviedka Monolog je napísaná veľmi zaujímavým štýlom - voľným plynutím myšlienok, nedbajúc na zásady interpunkcie. Ide doslova o monológ ženy, ktorú všetci opustili, pretože ich dusila svojou láskou. Túži už iba po jedinom, a to po samovražde. Leží na posteli, plače, spomína. Pred pár rokmi jej zomrela jediná dcéra a tento fakt nepridáva jej stiesnenému stavu.
Rovnomenná a posledná poviedka zbierky Zlomená žena sa mi páčila najviac - denníkovým záznamom sa čitateľ postupne dozvedá o manželovej nevere hlavnej rozprávačky Moniky. Jej pasívny prístup ma neskutočne iritoval a nechápala som jej pohnútkam. Ostávala pri svojom mužovi ako poslušné šteňa a on šliapal po jej dôstojnosti, pričom sa jej do očí vysmieval a rátal pred ňou, s koľkými ženami ju podviedol. Autorka tu zobrazila postupný rozklad ženskej duše bravúrne a nebolo to, veru ľahké čítanie. Často som si musela od neho vytvoriť odstup.
„Určitě jsem udělala nějakou chybu. Jakou?"
„Udělala jsi tu chybu, že jsi věřila na trvalost lásky. Já jsem to prokoukla: jakmile si začnu na chlapa zvykat, najdu si jiného."
„Tak nebudeš nikdy milovat!"
„To víš, že ne. Sama vidíš, kam to vede."
Zbierka poviedok Zlomená žena je dosť pochmúrne, melancholické, depresívne čítanie, v ktorej autorka dokonale zobrazila zánik duševnej sily ženy vplyvom staroby, neverného muža či smrti dcéry. Ide vskutku o brilantné nadčasové dielo, ktorého čítanie môže bolieť, ale je nesmierne pravdivé, úprimné a autentické.
🌟🌟🌟🌟🌟 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára