Miesta, kde všetky kvety vädnú...

 

Vytiekol mi z prstov pomaranč.
Chcel ma vziať so sebou na ranč.
Uniesť niekam do neznáma -
tam, kde smie ležať jedine dáma.

Za volantom míňal čierne pruhy,

keď mi po tvári stekali biele slzy.

Vložil mi do lona ružové puky

z kvetov, ktoré priskoro zvädli.

V žilách nám kolovala zrada,

na perách schla trpká príchuť pekla.

Na dne studne sa leskla ryba

a z jeho očí vyletela obálka...

...obálka plná hnisu, cezmíny a hriechu.

Baviť sa treba jedine v stredu.

Vytiekli mi z pŕs čerešne.

Zo srdca si vytvorili ostré terče.

V posteli ma chytili za ruku,

ale neprijali žiadnu emóciu.

Treba ma držať na konári,

obrať všetky plody, vystrihať listy,

zasiať nové semeno zlosti

na miestach - iba tam - kde smie rodiť jedine dáma.

Jedine ona - celá a sama.

Trpká na povrchu, sladká vo vnútri.

Izolovať, odvzdušniť, spiecť do kôry

a nech sa vyzdobí perlami.

Dáma z pomaranča, dievča z liehu

túži prežívať iba tyraniu.

Nepatriť nikomu a občas niekomu.

Na miestach, kde všetky kvety vädnú.

Miesta, kde všetky kvety vädnú

a rána priskoro tmavnú.

Tam niet jediného citu.

Iba pozlátko, perly a hudba -

na lúkach, kde leží jedine dáma.