Andrea Bartzová je americká autorka prevažne trilerov, medzi ktoré možno zaradiť aj titul Nikdy sme tu neboli. Dlhú dobu pracovala ako redaktorka a tento triler odporučila i známa herečka Reese Witherspoon vo svojom čitateľskom klube (žeby na ňom teda predsa len niečo bolo?).
Knižku by som žánrovo zaradila medzi trilery a psychotrilery, ktoré v čitateľovi vyvolajú pocity úžasu, údesu a tzv. mindfuck stav. Hlavné hrdinky príbehu Emily a Kristen spája veľmi silné kamarátske puto, kedy jedna nevie, kde končí druhá a naopak. Rady cestujú po svete, navštevujú exotické destinácie a oddávajú sa spontánnym nápadom. Na jednom z ich dobrodružných výletov v Čile však nastane istá tragická udalosť, kvôli ktorej sa v Emily spustí PTSD a postupne nie je schopná spracovať prežitú traumu... na rozdiel od jej kamarátky, ktorá pôsobí, ako keby sa nič nestalo.
Emily sa točí v ustavičných myšlienkových kruhoch. Napokon je i nútená navštíviť terapeutku, ktorá sa venuje kognitívno-behaviorálnej liečbe. Zisťuje, že má problémy s dôverou voči opačnému pohlaviu a trpí perfekcionizmom. Nahlodávajú ju rôzne flashbacky a rečnícke otázky, či je ona tá, ktorá je príliš naviazaná na svoju kamarátku alebo je to Kristen, ktorá je posadnutá jej osobou a až príliš majetnícka?
Po tragických udalostiach, ktoré kamarátky väčšmi zomknú k sebe, sa zrazu jedného dňa Kristen presťahuje z Austrálie do Milwaukee, aby jej mohla byť dlhodobo nablízku a pomohla jej vyrovnať sa s traumou. Emily začne mať pocit, že sa Kristen zjavuje všade tam, kde aj ona a prepukne v nej paranoja. Túži po tom, aby bola schopná naplno sa oddať novému vzťahu s Aaronom, lenže kamarátkina prítomnosť jej v tom bráni. Obáva sa, že jej ho podobne, ako predošlých frajerov, zamietne a nebudú si rozumieť. Kristen prekračuje akúkoľvek hranicu, ktorú si nastaví...
...v hlave mi vírili myšlienky: jasné, Kristen bola vždy energická, dychtivá stretávať sa s ľuďmi a rýchlo sa spamätávala, ale... nehraničí toto správanie s konaním psychopata?
Alebo to všetko iba hrala a bola na tom ešte horšie, než som si dovolila predstaviť?
Malo by sa mi uľaviť, že sa nezdá vôbec vyvedená z miery, ale namiesto toho som sa cítila ako v pasci. Jej žoviálnosť ma miatla - akoby sme pred týždňom nepochovali telo, akoby sa to celé udialo iba v mojej hlave. V porovnaní s ňou som sa cítila slabá, zlomená.
Prečo bola tak prekliato bezstarostná?
(s. 117)
V deň Emiliných narodenín ju Kristen vezme na chatu pri jazero, kde prežila skoro celé detstvo. Každým dňom stráveným v jej blízkosti prichádza na nové skutočnosti a útržky spomienok z detstva, ktoré nebolo vôbec ružové. Uvedomuje si, že v jej živote je až podozrivo veľký výskyt úmrtí osôb, na ktorých jej skutočne záležalo, od rodičov, až po najlepšiu kamarátku zo základnej školy. A prečo sa jej boja vlastní starí rodičia? Prečo jej nikdy nespomenula, že musela navštevovať psychiatričku? A je vôbec dobrý nápad, že s ňou po tom všetkom prebýva osamote na chate uprostred lesa?
Ku koncu príbehu som už ani sama nevedela, či za šialenejšie možno považovať premýšľanie Emily alebo konanie Kristen? Ktorá z nich je toxickejšia pre tú druhú a v čom všetkom sú obe natoľko zlomené, že nedokážu v živote bežne fungovať. A práve preto sa určitým bláznivým spôsobom upli jedna na druhú, stali sa od seba emocionálne závislé, čo postupne vyvrcholilo v dramatické udalosti.
Toto čítanie som si fakt užila! Mala som z neho spočiatku zmiešané pocity, ale udržiavalo ma v túžbe pokračovať ďalej. Bola som zvedavá, prečo Emily premýšľa tak, ako premýšľa, a čo sa v ich kamarátstve udeje ďalej... Absolútne ma nebavila postava Aarona, ktorý mi prišiel ako nejaký suchopárny rojko, bez názoru a výraznej osobnosti.
Najviac som si užívala neutíchajúce pochybnosti Emily o vlastnej príčetnosti a o presvedčovaní samej seba, že je dobrý človek (musí to niekto robiť, ak taký naozaj je?). Posledné vety ma iba utvrdili v tom, že bola v podstate rovnako šialená (aj keď iným spôsobom) ako Kristen...
🌟🌟🌟🌟🌟 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára