To z tvojej vôle mám dnes voskovieť
a za istý šat zlatý vymeniť,
pre tvoju radosť spriadať z bôľov sieť,
čo strateným dňom je jej každá niť?
To z tvojej vôle - láska hrejivá -
mi duša znáša ťažké príkorie
a spoločne s ňou navždy prebýva
Nuž, ak to chceš ty, znesiem všetko rád,
ambície dám do rúk kšeftárov
a osudom mi bude nízky pád,
bôľ v mojom srdci bude mať svoj rov.
Je to tak možno lepšie - konečne -
nenechal som si srdce skamenieť
a neclonil som lúče slnečné,
netúlaval sa tam, kde krásy niet.
Mnohí tak robia: družku voľnosti
- dušu - si v putách nútia k pokore,
brodia sa v prachu bežných zvyklostí,
kým slobodný spev zvučí po hore;
nevidia, ako jastrab pokynie
krídlom a šírym vzduchom zamieri
ta ku panenskej, čistej výšine,
kde Slnko spúšťa zlaté kučery;
či ako byľ, čo po nej šliapeme,
tá drobnokvetá biela stokráska,
túžobne vzhliada k Slnku zo zeme,
šťastná, ak lúč len raz ju poláska.
Nežil som darmo, ak len pár chvíľ
ma ktosi ľúbil najviac na svete
a na tvoju tvár úsmev nakreslil
perute lásky k letu rozpäté.
Viem: moje srdce kleslo napospas
hadovi vášne, ale prebil som
mreže a zočil Krásu, spoznal jas
Lásky, čo hýbe celým vesmírom!
(z knihy O. Wilde: Complete Works, 1956; Tatran, 1987,
edícia Zlatý fond svetovej literatúry)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára