Marek Hudec - Spúšť (Príbehy o láske a nenávisti)

Ak by som mala niekomu odporučiť jednu knihu, ktorú by si mal tento rok na 100% prečítať, bola by to práve táto - Spúšť od slovenského publicistu a spisovateľa (môjho miláčika) Mareka Hudeca, rodeného Novozámčana. 

Najnovšia kniha od Hudeca, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt, je zostavená pomyselnou mozaikou tvorenou objasňovaním a detailným priebehom vraždy Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Je to dokumentárny, publicistický román prepojený so spomienkami a bolestným prežívaním ľudí, ktorí boli svedkami vraždy alebo obete poznali. 

Autor sa už na obálke pýta: „Kedy nás už prestanú vraždiť?". Aj ja sama sa pritom v duchu pýtam Kedy?!. Zároveň dodáva, že táto kniha by mohla byť pre mnohých prvým a dôležitým krokom k prebudeniu empatie, súcitu a hlavne otvorenosti k neznámemu - ľudstvo by sa malo prebudiť teraz, pretože už včera bolo neskoro.

V edícii Prekliati reportéri vychádzajú skutočné príbehy na pomedzí trilerov, detektívok, love story, rodinných kroník. Priblíženie strašnej vraždy dvoch nevinných ľudí, ktorí len túžili po láske, môže byť pre niekoho katarzným, pre iného desivým čítaním o ľudskej zlobe a predpotopnom myslení drvivej väčšiny Slovákov, ktorých ženú vpred predsudky, nedostatok informácií, poverčivosť a snaha o diktátorstvo.

Kniha sa dá prečítať veľmi rýchlo. Autor ju napísal pútavo a z mnohých pasáží mrazí. Prvá časť detailne opisuje daný večer, kedy sa odohral teroristický čin v Bratislave na Zámockej ulici. V druhej časti sa Hudec zaoberá umlčanými dejinami homosexuálov a aké experimenty na nich vykonávali v časoch, kedy ich spoločnosť brala ako "chorých". 

Za mňa bolo veľmi nepríjemné čítať o tom, ako boli gejom podávané lieky, aby sa im sprotivili homosexuálne predstavy a ako im to neskôr doslova zdevastovalo život... Atmosféra strachu, nástup fašizmu, homofóbna liga, organizovanie prvých prideov na Slovensku...

V tretej časti je veľa spomienok... bolestivých, traumatických, trýznivých, jednoducho strašných. Homofóbne útoky, šikana, šírenie nenávisti a zla, vyhrážanie, nenávistné príspevky na soc.sieťach, sexuálne násilie... Viacerí mladí ľudia skončili so strašnými zraneniami v nemocniciach, kedy mohli skončiť natrvalo poškodení len kvôli tomu, že prejavovali svoju lásku na verejnosti. Mnohým pomohol aktivizmus, v ktorom však veľmi skoro prichádza stav vyhorenia. Rodičia kvír detí sa po vražde začali viac aktivizovať v Združení rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, v neformálnej komunite, aby sa podporili a vzájomne si vymieňali informácie. Snažia sa brániť svoje deti pred nenávisťou a vylúčením.

Úprimne, neviem, či sa na Slovensku niečo zmení. S viacerými svedectvami ľudí, ktorých autor oslovil kvôli tejto knihe, som sa vedela stotožniť. Aj ja mávam doteraz dni, kedy sa bojím vyjsť na ulicu. Bola som svedkom nenávistných útokov nielen na moju osobu kvôli "inému" vzhľadu počas dospievania, ale aj na kamarátov, ktorí mali dlhé vlasy a jednoducho "vyčnievali z radov". Ľudia, ktorí sú inak orientovaní, alebo patria k nejakej subkultúre sú doteraz v očiach verejnosti považovaní za ľahký terč. Ak sa toto nezmení, kam ako ľudstvo spejeme? 

Po dočítaní tejto veľmi dôležitej knihy (nastavujúcej slovenskej spoločnosti zrkadlo) som ostala smutná. Lokály, v ktorých sa doslova šírila láska a priateľstvá, boli na Slovensku zatvorené (či už v BA alebo v NR) kvôli odpornej nenávistnej náture Slovače. Chceme žiť v krajine, v ktorej sa mladí ľudia boja vyjsť na ulicu, aby neostali zmlátení alebo dlhodobo ochrnutí? Do takéhoto sveta chcú mladí rodičia priviesť svoje deti? A čo urobia v prípade, že im v puberte povedia o svojej inakosti? Budú ich i naďalej milovať? Ak nie... môžu sa takíto rodičia nazývať ľuďmi? Ako môže byť Slovensko demokratickou krajinou, keď je nejeden človek kvôli vyslovení svojho názoru zbitý a lynčovaný? (ale hlavne nezabudnime žiť pokojne a aby sa náhodou o nás u susedov nehovorilo...*sarkazmus). 

⭐⭐⭐⭐⭐ 5/5