XYZ

 Najviac, čo neznášam zo všetkého najviac, sú ľudská hlúposť a faloš.

Primárne pravidlo, ktorým sa riadim v každodennom živote je, že správaj sa tak, aby si druhému nijakým spôsobom neublížil. Akceptuj ho, rešpektuj ho - každý má také isté právo na život ako Ty. 

O to viac ma naštve (pretože už ma to málokedy zarmúti), keď vidím tú ľudskú tuposť a stádovitosť, pevne zakódované v DNA, ktoré im určujú, ako majú každým 

pohŕdať, 

osočovať ho, 

pretvárať na svoj obraz a doslova nútiť mu svoje presvedčenia a názory, 

odsudzovať 

a ustavične disovať. 

Každého. Jedného. Ktorý. Len. Chce. Byť. Sám. Sebou. A. Vyjadriť. Samého. Seba. 

Také slovenské? Alebo len všeobecne ľudsky hlúpe?

Ak niekto nemá rád samého seba a nedokáže byť 24/7 vo svojej hlave, túži sa strácať v životoch druhých ľudí. Takže daná osoba žije v mylne vytvorenom presvedčení, že má právo starať sa do toho, 

ako žijú druhí ľudia, 

s kým trtkajú, 

čo žerú,

kam chodia a s kým sa stretávajú,

prečo majú deti,

prečo nemajú deti

...

A pritom by to na svete bolo také jednoduché, ak by sa každý jeden jedinec riadil pravidlom

ŽI A NECHAJ ŽIŤ.

Prečo si niekto myslí, že má právo VLASTNIŤ život iných a STARAŤ SA DO TOHO, do čoho ich absolútne nič nie je?

Ako som už spomenula, pramení to v ich hlúposti. Absolútnej. Tuposti. S ktorou však nikto iný nič nespraví, pretože im bola daná do vienka a nedá sa to prekódovať. Ani nijako zmeniť. 

Už navždy budú chodiť po tomto svete a parazitovať, deštruovať a devastovať všetkých okolo seba.

Áno, stratila som vieru v ľudstvo.

Volím samotu.

Už od nikoho NIČ nečakám.

 Jedine v samote

dokážem slobodne a VOĽNE dýchať čerstvý vzduch.

Najšťastnejšia na svete som, keď na mňa za celý deň nikto neprehovorí.

Tak na mňa nehovor.

Ľudia vedia všetko pôvabne vyjadrovať, ale ich srdcia nemajú čo povedať. - Stendhal